Okradnutá...

To čo si mal si uvedomíš až keď to stratíš...

"Som hotová." zakričala som z kúpelne a bežala dole schodmi.
"Wow! Si prekrásna." zalichotil mi Michael a ja som mu dala pusu na líce... "No ideme?" spýtala som sa." Jasné." usmial sa. "Dávajte vy dvaja pozor!!" zakričal ocko a ja som mu kívla na znak, že som pochopila. Sadla som si za Michaela a nasadila helmu (mal motorku) a vyrazili sme.
"Michael neblázni! Sústreď sa na cestu!" kričala som po Michaelovi, lebo sa stále ku mne otáčal. "Neboj sa... mám to pod kont..." "Pozoooor!"

Cítila som sa ako omámená. Nič som necítila nič som nepočula. Pootvorila som oči no hneď som ich zavrela lebo ma oslepilo svetlo. Pootvorila som znova a začala som rozoznávať: Biele steny, kopec hadičiek, infúzie... Pane Bože!! Ja som v nemocnici! Kde je Michael? Čo sa vlastne stalo? Snažila som sa pohnúť no odrazu som zacítila prudkú bolesť. "Dominika!!! Už je hore!" pribehol ku mne ocko a nežne ma pohadil po tvári. Medzi dverami stála mama a Róbert (jej new priateľ). "Ocko, čo sa mi to stalo? Prečo som v nemocnici? Kde je Michael?" pozerala som na otca ktorému sa po líci kotúľala slza."Prečo plačeš? Odpovedz mi ocko prosím." prosíkala som. "Miláčik" začal ocko a zhlboka sa nadýchol, "s Michaelom ste mali nehodu, narazilo do vás auto. Zišli ste z cesty a tam ste narazili do stromu. Máš zlomenú pravú nohu, a pár zlomených rebier a ešte neaké odreniny a slabý otras mozgu." povedal a spadla mu ďalšia slza. "A Michael?" spýtala som sa už aj ja so slzami. "On... On... Och miláčik je mi to tak ľúto... Michael to neprežil. " povedal otec a už sa neubránil a rozplakal sa a mama tiež. Pozerala som naňho ako na vola ale odrazu som pred sebou mala zase len tmu...

Zobudila som sa. Na stolíku som mala položenú veľkú kyticu ruží a v nich bol zapichnutý lístok...

-Uzdrav sa čím skôr. Prídem ťa pozrieť Demi. _Viktória_

Usmiala som sa nad lístočom a vložila ho s5 do ruží. Hm aj Michael mi raz dal takú kyticu. Kyticu v ktorej bol schovaný macko, kt. v labkách držal srdiečko s nápisom I LOVE YOU. Pri tejto spomienke sa mi vyrútili slz a rozplakala som sa. Do izby vošla sestrička a ako tak ma utešila a šla po doktora. Ten mi urobil pár vyšetrení a povedal , že môj stav sa zlepšuje. Hneď, ako všetci odišli, zatvorila oči a spomínala na Michaela...

"No tak! Slečna musíte jesť! Inak nevyzdraviete." povedala sestrička a pchala mi pred ústa hnusnú polievku."Ale ja nechcem!!" okríkla som ju a otočila sa s veľkými bolesťami na bok."Ale vy musíte. Už 3 dni neč nejete. Ak to takto pôjde ďalej tak tu budete musieť zostať dlhšie. Ach... Prídem o pol hodinku a nech je to zjedené!" rozčúlene zdvihla ukazovák a odišla. KONEČNE! Už ma štvala! Zapozerala som sa do steny. Ach Michael ako mi chýbaš... Prečo si odišiel a nechal ma tu samu? Rozplakala som sa. Bože ako ťa len ľúbim láska. Prečo si kurva odišiel keď ťa tek potrebujem? Z mojich mišlienok ma vytrhla Viki. "Ahoj! Ako sa máš? Je ti už lepšie? Ach Demi prečo práve ty?" pozerala namňa Viki so slzami v očiach.. "Kľudne sa vyplač moja." povedala a hodila sa mi okolo krku. Oblapila som ju a spustila prúd slz. Takto som jej tam revala asi hodinu a možno aj viac. 
"Tak čo? Už bol pohreb?" spýtala som sa pridusene. "Áno bol včera. Odniesla som mu tam ze Teba kvety." pousmiala sa."Ďakujem!" objala som su. "No a teraz... Hor sa do tej polievky!" povedala. "To nemyslíš vážne!" vyletelo zo mňa. "Dominika misíš jesť a ak to nezješ dobrovoľe, tak ťa naštopkám! Jedz!" a priložila mi lyžicu k ústam. S divným ksichtom som vzala prvú lyžičku. Hmm nie je až taký zlá. povedala som a zjedla celú polievku. "Dobré dievča." usmiala sa Viki a dala mi bozk na líce. "Už aby si bola doma. Chýbaš mi." "Veď aj ty mne chýbaš..." povedala som. "Návštevné hodiny sa skončili slečna. Choďte už." povedala sestrička kt. stále vo dverách."Veď už ideem.. Ahoj Demi. Maj sa tu dobre a lieč sa." zakývala Viki a zmizla vo dverách...