Víkend prebiehal otrasne.
V sobotu ráno som sa zobudila a zistila, že mama stále nebola doma, čo bolo mimoriadne zvláštne. Ešte nikdy v živote nestrávila noc len tak mimo domu bez toho, aby mi o tom dala vedieť. Našťastie prišla krátko pred obedom a vyrozprávala nám príhodu o tom, ako sa jej podarilo zaspať v dielni a takmer zničila svoj obraz. Neskôr som sa zavrela u seba v izbe a vytiahla Oliviin denník. Nemohla som sa zbaviť spomienok z piatkovej noci a tiež rôznych otázok, ktoré sa v mojej mysli hromadili čoraz viac. Asi celý deň som ten denník objímala rukami, čo som sa snažila presvedčiť samú seba, aby som ovládla zvedavosť a nečítala ho. Napokon som uzavrela dohodu sama so sebou, že si prečítam len deň, kedy Olivia podviedla Noaha. To ma zaujímalo zo všetkého najviac.
Nedeľné ráno začalo tým, že po prebudení bol Oliviin denník prvá vec, čo som uvidela. Začínala som mať obavy, že som ním posadnutá, keďže som pri ňom ešte aj zaspala. Ale pozitívne bolo, že som stále rovnako rozvážna osoba a neprečítala som všetko aj napriek tomu, ako moc zvedavá som bola.
"Alissa!" vpadol mi do izby Brandon ako víchor. Vlasy mal rozhádzané a líca červené.
"Koľkokrát ti mám opakovať, aby si klopal predtým, ako sem vtrhneš? To už nemôžem mať ani trochu súkromia?" vyletela som naňho automaticky. Týmto ma vytáčal neustále, hoci som mu to opakovala skoro každý deň.
"No a čo? Aj tak nikdy nič nerobíš, len stalkuješ ľudí cez telefón, alebo sa učíš, alebo len neprítomne pozeráš do steny. Nemáš veľmi spoločenský život, takže–"
"To si sem prišiel na to, aby si analyzoval môj život?" skočila som mu do reči podráždene.
"Vlastne som ti prišiel povedať, že ťa pred dverami čaká tvoja životná láska."
Prevrátila som očami a odhodila som svoj telefón bokom, aby som ho od jedu náhodou nerozpučila. "Brandon, mohol by si prestať trepať blbosti a povedať mi konečne, čo chceš?"
"Veď ti hovorím! Noah stojí pred našim domom a—"
"Čože? Noah je dole?" vyletela som z postele a jedným obrovským krokom som sa dostala k obrovskému zrkadlu postavenému pri dverách. Keď som sa uistila, že vyzerám ako-tak v norme, zbehla som dole schodmi a v priebehu pár sekúnd som zadychčane stála zoči-voči Noahovi Collinsovi.
"Ahoj, Ali, rád ťa vidím," usmieval sa od ucha k uchu, no nemohla som sa zbaviť pocitu, že bol nervózny alebo. . . neistý? Neviem to určiť, no niečo mi tam nesedelo. A nebola to len tá blbá prezývka, ktorú stále používal.
"Ahoj, Noah," prehovorila som nesmelo, prekračujúc z jednej nohy na druhú. "Čo tu robíš? Teda, niežeby som ťa nerada videla, to nie, len som ťa tu nečakala."
Bože, Alissa, prestaň rozprávať.
"Tu máš, je pre teba," načiahol ku mne ruku, v ktorej držal jednu krásnu krvavo-červenú ružu. "Vieš, chcem sa porozprávať o tom piatku a ospravedlniť sa. Trochu som to prepískol."
Moje ústa sa zvlnili v obrovskom úsmeve. Popravde, nikdy som od nikoho nedostala žiaden kvet. Ale mimo toho ma veľmi potešil fakt, že sa o tom chcel rozprávať, lebo čím ďalej som nad všetkým premýšľala, tým viac som začínala veriť, že mohol mať Darrell pravdu a Noahovi nešlo o nič iné, len ma využiť, aby zabudol na svoj žiaľ. No zároveň som si akosi stále nechcela pripustiť, žeby bol niečoho takého schopný.
"Ďakujem," vzala som si od neho ružu a bezmyšlienkovite som si k nej privoňala. "Idem ju dať do vázičky a potom. . . potom by sme sa mohli ísť prejsť. Bude lepšie, keď to preberieme vonku, chápeš. . ."
Noahovo prikývnutie ma upokojilo. Aspoň som mu nemusela vysvetľovať, že mám doma aj mamu aj brata, ktorý by bol schopný celý náš rozhovor počúvať a potom sa mi vysmievať alebo čokoľvek iné, čo by mu padlo vhod.
Ružu som zaniesla do svojej izby a strčila ju do pohára s vodou. Pochopiteľne, do kuchyne som ísť nemohla, pretože tam by sa ma mama všetko vypytovala a teraz som nemala veľa času, aby som jej vysvetľovala, prečo mi dal Noah ružu, keď doteraz mi nevedel ani na meno prísť. Keby o tom vedela, stavím sa, že by nám s Collinsovými pomaly svadbu chystali.
Pred odchodom som zakričala mame, že sa o chvíľu vrátim a radšej som za sebou zabuchla skôr, ako stihla vyzvedať.
"Takže," začala som, keď sme sa dostali do bezpečnej vzdialenosti od nášho domu. "O čom si to chcel hovoriť?"
Bola to neuveriteľná myšlienka. Ešte týždeň dozadu by som sa pri predstave, že ja a Noah budeme spolu viesť spoločný rozhovor a ešte k tomu osamote, asi rozosmiala. Je to ako keď ste zamilovaný do nejakej svetovej hviezdy, ktorá o vašej existencii nemá ani tušenia a vy aj napriek tomu snívate o tom, že sa jedného dňa o vás dozvie a bezhlavo sa do vás zamiluje. No a mojou svetovou hviezdou bol Noah, ktorý odrazu stál vedľa mňa a spoločne sme kráčali našou ulicou.
"Chcem ti povedať, že ma veľmi mrzí moje správanie. V piatok som bol dosť opitý a sám neviem, čo to do mňa vošlo," hovoril s humorom, snažiac sa zakryť zahanbenie.
"Nie, nemáš sa začo ospravedlňovať, úplne to chápem. To bude tým rozchodom. . ."
"Práve o tom som chcel hovoriť," prerušil ma, čím si vyslúžil moju plnú pozornosť. "Vieš, nemyslím si, že za to môže ten rozchod. Ali, to, čo som včera povedal, som myslel vážne. Páčiš sa mi. Vždy si sa mi páčila, len som mal kvôli Olivii oči zatvorené. Ale teraz. . . teraz, keď už nemám ruky zviazané, možno by sme. . . možno by sme sa mohli viac spoznať."
Čože?????
Šklbalo mi ústami, len čo sa mi chcelo začať sa usmievať a výskať od radosti. Panebože, veď toto bol môj sen! Noah Collins o mňa javil záujem a nebol opitý! A dokonca mi potvrdil, že to všetko nepredstieral len zo žiaľu, ale všetko myslel vážne. To sa mi snáď snívalo.
"Uhm, no. . . v podstate. . ." začala som nervózne, snažiac sa nedať najavo žiadne emócie.
"Nešla by si so mnou von? Myslím tým, len my dvaja a. . . večera?" usmial sa, zastal uprostred cesty a postavil sa tesne predo mňa.
Vtedy som sa už úsmevu zbaviť nedokázala. "Áno, fajn. Skúsiť to môžeme."
"Skvelé, teším sa," vypískol nadšene a bez rozmyslu ma vtiahol do objatia. Keďže som nemala najmenší dôvod namietať, objatie som mu opätovala a ruky som mu omotala okolo krku. Bola to však len chvíľka, kým sa opäť odtiahol. "Napíšem ti. Dúfam, že ti to nevadí, ale Harley mi dala tvoje číslo."
"To je v poriadku," mávla som nad tým rukou a pomalými krokmi som sa od nej vzďaľovala. Musela som odísť čo najskôr, aby som nezačala skákať od radosti priamo pred ním, to by bolo veru trápne.
"Fajn, tak sa maj," zamával mi a s vysmiatou tvárou sa pobral k jeho domu, zatiaľ čo ja som len pomaličky kráčala. Keď som si všimla, že zmizol vo vnútri jeho obrovskej vily stojacej zrovna vedľa nášho domu, začala som skackať na mieste a rozhadzovať rukami.
"Moja sestra má rande! Hurá!" kričal z okna Brandon. "To ti teda trvalo, Collins!"
Zmätene som sa pozrela na dom Collinsovcov, no nevyzeralo to, že by bol Noah niekde nablízku a mohol by ho počuť.
Vydýchla som si.
"Šibe ti, Brandon? Okamžite zalez a prestaň vykrikovať ako blázon!" napomenula som ho, kým som rýchlo bežala k nášmu domu. Zdalo sa mi, že som dostala od Brandona odpoveď, ale to už som ho nepočúvala a vbehla som do nášho domu.
"Kde si bola?" spýtala sa ma zvedavo mama stojaca na chodbe s varechou v ruke.
"Tečie ti z nej šťava," ukázala som na varechu, z ktorej kvapkala akási hustá tekutina rovno na dlážku. Mama začala nadávať a radšej sa vrátila naspäť do kuchyne.
Pred obedom som sa snažila nájsť Arwena a Jessie, ale neboli v knižnici a ani pri zadnom vchode školy, kde sa zvyčajne zatúlal Arwen. Už som to takmer vzdala, keď v tom som ich našla sedieť úplne hore na tribúne pri ihrisku, kde obaja jedli z Jessienho obedára a spoločne sa na niečom smiali. Pousmiala som sa sama pre seba a pomaly sa vydala za nimi. Neušlo mi, ako náhle stíchli, len čo ma Arwen spoznal. Jessie mi naopak priateľsky zamávala.
"Čau, Alissa," pozdravila ma narozdiel od Arwena, ktorý chytil svoj telefón a začal doňho čosi ťukať. Bolo to zvláštne, pretože on nikdy nebol ten typ, kto by sa v spoločnosti venoval mobilu, práveže zvykol druhých poučovať o tom, aké to je neslušné.
"Ahojte, čo tu robíte? Všade som vás hľadala," spýtala som sa vyčítavo, no vzápätí som to oľutovala a snažila sa to zamaskovať úsmevom.
"Nuž, Arwen vravel, že na obede je obrovská rada a nechce sa mu tam čakať, tak som sa mu ponúkla, že mu dám z môjho."
"Zvláštne," založila som si ruky na hrudi a spýtavo si premerala Arwena, ktorý do mňa zapichol oči. "Myslím, že tam je presne taká rada ako inokedy."
Bolo mi jasné, že sa na mňa stále hneval a na obed v skutočnosti nešiel, pretože to je jediné miesto, kde je isté, že sa stretneme. Ale bolo mi ľúto, ako sa správal. Chcela som sa mu ospravedlniť a všetko mu vysvetliť, no takú možnosť mi nedával, keďže sa mi vyhýbal.
Jessie naopak vyzerala, že stále o ničom nevie. Mrzelo ma, že som jej to musela tajiť, nakoľko bola jedna z mojich najbližších osôb vôbec, ale sľúbila som to Harley, na ktorej mi akosi začalo za tak krátky čas celkom aj záležať.
"Tebe sa možno zdá rovnaká, ale vieš, my obyčajní v nej musíme stáť, narozdiel od iných," vypískol rozčúlene. Vedela som, že narážal na minulý piatok, keď ma Cedric s Milesom pustili pred seba.
"Arwen, prosím ťa, prestaň s týmito žiarlivostnými scénami a rovno mi povedz, čo konkrétne ti vlastne vadí, pretože ak si si nevšimol, snažila som sa s tebou normálne porozprávať, lenže ty–"
"Snažila si sa so mnou normálne porozprávať? A kedy presne si sa o to snažila?" vykríkol odrazu, načo Jessie od ľaku nadskočila. "Minulý týždeň, keď si ma od seba celé dni odháňala alebo v piatok večer, keď som za tebou prišiel a ty si dala prednosť tým–"
"Áno, presne vtedy!" prerušila som ho tento raz ja. "Kričala som na teba niekoľkokrát, ale ty si ma ani nepustil k slovu a jednoducho si odišiel! Prepáč, Arwen, ale ak vo mne niekto vzbudí dojem, že o moje vysvetlenie nemá záujem, tak ho potom stratím aj ja."
"Viete čo?" vstúpila do toho Jessie a na znak mieru zdvihla ruky do vzduchu. "Neviem, o čo tu ide, ale mám pocit, že ste mi niečo zamlčali. Obaja."
"Jessie, prosím. . ." začala som, no v skutočnosti som ju nechcela poslať preč. Len som jej nedokázala povedať pravdu a taktiež som nemohla. "Prosím, mohla by si nás nechať samých? Toto musím s Arwenom prebrať osamote."
Všimla som si, ako sa jej v tvári zračilo sklamanie, keď sa rýchlo postavila a začala si baliť veci. Arwen ju však chytil za ruku a posadil naspäť na miesto.
"Nie, Jessie tu zostane. Má právo vedieť, čo sa deje," vypľul Arwen s prázdnym výrazom. Takmer mi tým pohľadom vybil dych. Ešte v živote som ho nepočula znieť tak bezcitne.
"Áno? Tak prečo si jej to nepovedal sám?"
"Pretože si myslím, že by si to mala urobiť sama," vyzval ma. "No tak, Alissa, povedz jej to. Povedz jej, že si si už našla za nás náhradu."
"To nie je pravda, Arwen a ty to dobre vieš!" rozhorčene som rukami hodila do vzduchu. "Ste a vždy aj budete mojimi najlepšími kamarátmi."
"Dobre, vysvetlíte mi to niekto, alebo mám radšej odísť?" spýtala sa Jessie nevinným tónom.
Povzdychla som si.
Nešlo to. Nemohla som to povedať.
"Ja. . ." nasucho som preglgla. Vedela som, že ak jej to teraz nepoviem, oboch ich môžem nadobro stratiť. Vždy sme si všetko hovorievali a ja som to odrazu porušovala. "Nemôžem."