Keď mi dnes ráno brat skákal po posteli a napodobňoval zvuk môjho budíka, čím sa postaral o jedno z najhorších rán môjho života, nemala som ani len tušenia o tom, ako mi dnešný deň zmení život. Vlastne som nikdy neverila tomu, že zo strednej školy raz hrdo odídem ako jedno z tých populárnych deciek, ktoré sa bezprostredne starajú o to, aby boli tieto časy pre všetkých nezabudnuteľné.
Niežeby som po tom obzvlášť túžila, popravde, radšej sa uskromním so životom neviditeľnej sedemnásťročnej študentky, ktorá nemusí riešiť klebety a intrigy, nemusí sa obliekať ako z magazínu len preto, aby nepoškodila svoju reputáciu alebo snáď preto, aby sa zapáčila nejakému nafúkancovi, ktorý sa s ňou aj tak len vyspí a potom ju odkopne. Nie. Naozaj nič z toho som nepotrebovala, práveže som sa väčšinu času snažila týmto ľuďom čo najviac vyhýbať. Smrdeli len samé problémy.
Mne stačil Arwen, môj najlepší kamarát, u ktorého som nemusela mať obavy z toho, že mi bodne dýku do chrbta pri každej možnej príležitosti.
"Mama, Alissa ešte stále leží v posteli!" ozval sa domom piskľavý hlas môjho brata Brandona, človeka, ktorý mi už trinásť rokov neúprosne ničí život.
Radšej som sa rýchlo vyhrabala z postele skôr, ako sem stihla nabehnúť moja mama a nakričať po mne, že mám pohnúť zadkom.
Obliekla som si čierne roztrhané džínsy alebo skôr veľké diery s občasnou čiernou rifľovinou, biele tielko a oversize čiernu košeľu. Ja a tmavé farby sme jednoducho najlepší priatelia, ale to bude tým, že som bola vždy pre všetkých neviditeľná.
Keď ste vyšli von, videli ste farebný svet. Zelené stromy a tráva, budovy a autá v rôznych farebných variáciach, ľudí s farebnými odevmi, no a potom som tam bola ja. Dievča s bledou pokožkou, tmavými šatami a havraními vlasmi. Medzi ľuďmi som doslova svietila. Avšak ja som nevyhľadávala pozornosť druhých ľudí, naozaj som nebola ten typ človeka. Len mi stačilo, že som bola niečim atypická a ľudia si ma nemýlili s nikým iným.
Po rannej hygiene som zliezla dole schodmi do jedálne, kde sa na mňa usmievali hrianky s rozpusteným maslom a kakaom v mojej obľúbenej šálke s Grinchom. Rýchlo som to do seba nahádzala aj bez toho, aby som sa posadila za stôl, Grinchov obsah som do seba vyliala a všetko som zaniesla do drezu. Mama pobehovala po kuchyni ako šialená so zásterou okolo pása, lebo dnes bol jej veľký deň – mala sa stretnúť s kupcom, ktorý chcel odkúpiť jeden z jej obrazov.
Venovala som jej vďačný bozk na líce. "Vďaka za raňajky, mami."
Mama sa otočila od sporáka a prekvapene sa na mňa pozrela, no skôr ako stihla reagovať, sa z jedálne ozval Brandonov krik. "Mama, Alissa mi zožrala raňajky!"
Oh.
A ja krava som si seriózne myslela, že dnes ráno mysleli aj na mňa.
"Brandon, prestaň vrieskať, bolí ma z teba hlava!" hundrala mama nervózne. "Alissa, zlato, mohla by si dnes vziať svojho brata do školy? Začala som variť pre istotu skôr a nie som si istá, či to stihnem. Veľmi by si mi pomohla."
"Počkať, hádam si nemyslíš, že si vezmem tvoje auto."
"Áno. Verím ti a navyše vodičák máš už skoro rok. Odvtedy si jazdila len raz–"
"Veď práve!" prerušila som ju krikom. "Pamätáš si, ako to dopadlo, keď som si jeden jedinýkrát požičala tvoje auto? Pani Smithová prišla o Damiana a teraz ma kvôli tomu neznáša."
Mama ľahostajne mykla plecami. "Ten kocúr už aj tak celému susedstvu liezol na nervy. Nič iné nerobil, len za sebou zanechával malé neviditeľné hovienka v mojich kvetoch. Každý deň som minimálne trikrát musela chodiť s lopatou v ruke a upratovať po ňom. Vlastne si nám všetkým urobila láskavosť."
"O mŕtvych sa takto nehovorí," protestne som si založila ruky na hrudi. "Ale každopádne, tvoje auto si neberiem."
Mamine otázky ohľadom toho, čo mám v pláne, ma nezastavili. Vzala som si jej kľúče od garáže a ešte predtým, ako som zabuchla dvere, som zakričala na Brandona, že ho čakám pred domom. Na jeho odpoveď som nečakala, zamierila som rovno do garáže, odkiaľ som vybrala korčule a kolobežku a znova ju zamkla. Keď Brandon vyšiel z domu, prikázala som mu, nech kľúče vráti mame.
"Načo sú ti moje korčule a táto polorozpadnutá vec?" opýtal sa priblbo.
"Na, obuj si to," podala som mu jeho korčule, kým ja som postavila kolobežku a snažila som sa vyvýšiť riadítka, no po pár neúspešných pokusoch som zistila, že sa to nedá, takže som musela ísť do školy na kolobežke vysokej pre deti tak do jedného metra.
"Chceš ísť na tomto do školy?" rozosmial sa Brandon, zbesilo krúžiac okolo mňa na korčuliach. Ani som si nevšimla, kedy si ich stihol obuť.
"Áno, pretože si malomocný a nevieš sa trafiť sám do školy," frustrovane som si povzdychla. "Prestaň sa smiať a poď, lebo prídeme neskoro."
Po pár neúspešných odrazeniach sa mi konečne podarilo rozbehnúť sa asi na dva metre a potom som zastavila uprostred cesty, keď pani Collinsová, naša suseda, prechádzala okolo na aute a nezabudla na mňa začať trúbiť. Brandon zareagoval skôr než ja, dobehol ku mne a zhodil ma nabok, aby ma nezrazila.
"Au! Doriti!" z mojich úst vyletovala jedna nadávka za druhou, keď ma koleno začalo páliť a rifle som mala celé zelené od trávy, na ktorú som dopadla. Z kolena mi tiekla krv. Pomaly som sa postavila, zatiaľ čo sa na mne Brandon perfektne zabával. "To sa fakt tadiaľto musí trepať zrovna vtedy, keď idem do školy na kolobežke pre dieťa do päť rokov?"
"To nebola pani Collinsová, ale Noah. Mala si vidieť ten jeho výraz, keď som ťa zhodil," vybuchol do hurónskeho smiechu a ja som sa modlila, aby som sa v tejto chvíli dokázala prepadnúť pod zem. "No ale aspoň si si konečne získala Noahovu pozornosť, však, sestrička?"
"Sklapni a drž sa na kraji cesty."
Na to, že to dieťa bol nevyspelý malý fagan, mal presný manuál na to, ako ma naštvať. A vedel o tom, že sa mi Noah Collins páčil od momentu, čo som ho prvýkrát zbadala z okna ako štrnásťročná, keď sa presťahovali do domu vedľa nás. Škoda len, že on vôbec nevedel o mojej existencii.
Keď sa k nám nasťahovali, mama ich ako správna susedka pozvala na večeru. Smutné však bolo, že sa viac rozprával s desaťročným Brandonom než so mnou. Keď sme na seba občas narazili v škole, pozdravila som ho vždy ako prvá, lebo som vedela, že on by to sám neurobil. V hĺbke svojej duše som si však nahovárala, že sa mu páčim aj ja, len je príliš hanblivý na to, aby si to sám priznal. Táto myšlienka ma však opustila hneď, ako sa začal kamarátiť s Darrellom Connellym, najdivnejším človekom na tejto planéte a Masonom Clevengerom, totálnym perverzákom, ktorý mal v štrnástich omnoho viac sexuálnych skúseností ako ktorýkoľvek tridsaťročný chlap. A to nesrandujem. Odvtedy ma v škole už ani neodzdravil, čím sa postaral o to, že som vyzerala ako totálna krava, keď som mu sem-tam v škole zamávala. Divné to však bolo najviac vtedy, keď sa naši rodičia začali viac stretávať a on si nedokázal zapamätať ani moje meno. Hovoril mi Alison alebo Alice, z čoho si zvykol Brandon robiť srandu.
Brandona som úspešne zaniesla do školy presne o pol deviatej, čo znamenalo, že mne začínala prvá hodina presne o pätnásť minút. Moja škola sa nachádzala peši asi desať minút od nášho domu, čo pre mňa bývala skvelá príležitosť na skorú rannú prechádzku, ale keď Brandonova bola od nás asi pol hodinu a samozrejme, že sa nachádzala presne na opačnom konci ako stredná, nehrozilo, žeby som prišla včas.
Kolobežku som nechala pred budovou školy, dúfajúc, že mi ju niekto počas vyučovania ukradne, pretože úprimne, urobil by mi tým obrovskú láskavosť.
Školské chodby boli totálne prázdne, keď som prišla. Koleno ma neprestajne štípalo, tak som sa vykašľala na prvú hodinu a radšej som urobila niečo užitočné pre seba – zamierila som priamo na školské záchody s cieľom vypláchnuť si tú ranu s čistou vodou.
Otvorila som dvere v rovnakom čase ako niekto iný z druhej strany dverí, a keďže to ani jedna z nás nečakala, skoro sme do seba vrazili.
Zdvihla som pohľad a spoznala vysoké dievča s nádhernými dlhými vlasmi ryšavej farby, dokonalou pleťou, plnými ružovými perami a očarujúcimi zelenými očami. A prisahám, že som čisto len na chlapcov, ale kto na toto dievča niekedy v živote povedal, že má nejakú chybičku krásy, tak to musel byť slepý idiot, ktorý aj tak klamal.
Teraz však jej oči boli prekvapivo vlhké a podliate krvou, akoby preplakala tri noci po sebe, a hoci sme medzi sebou nikdy neprehodili ani jedno jediné slovíčko, pretože ona bola, samozrejme, trochu z inej vrstvy študentov ako ja, no moja empatická stránka sa intuitívne naštartovala, a tak som mala chuť vtiahnuť ju do objatia a spýtať sa, čo sa jej stalo. Našťastie som sa stihla spamätať včas, rýchlo som jej uhla z cesty, nech vyjde zo záchodov a potom som sa zavrela vo vnútri.
Na umývadle boli položené niečie veci. Dve knihy, fixky a jeden ružový zošit oblepený nálepkami v tvare hviezdičiek. Najskôr som sa toho nechcela ani dotknúť, lebo som vedela, že to tu niekto zrejme zabudol a onedlho to bude hľadať, lenže potom mi došlo, že to kľudne mohlo patriť Olivii Porterovej, s ktorou som sa sotva dve minúty dozadu zrazila vo dverách a mohla som jej to ísť vrátiť, ale zas na druhej strane som nemala odvahu a ani energiu na to, aby som sa k nej priblížila čo i len na krok. Ešte by ma mohla obviniť, že som jej to ukradla.
Napokon som narýchlo prelistovala zošit, či tam niekde nie je meno majiteľa, až som sa zozadu dostala na úplne prvú stranu, ktorá bola celá pokreslená a v strede svietil veľký nápis Tajný denník Olivii Porterovej. V momente som to zabuchla, aby som náhodou neprečítala niečo a tak nenarušila jej súkromie.
Olivia si píše denník?
Neverila som, že existuje na tejto planéte ešte niekto, kto to robieva a už vôbec nie niekto ako ona. Ale možno to bol starší zošit? Tá prvá strana pokreslená fialovými a ružovými pastelkami vyzerala ako dielo trinásťročného dievčatka. Teraz ten zošit používa možno ako multifunkčný a čarbe si tam, keď sa na hodinách nudí.
Možno by jeden rýchly pohľad nezaškodil. Len taký, aby som zistila, či je ten denník aktuálny.
Rýchlo som nalistovala random stranu a prečítala len niekoľko slov, aby som sa uistila, že to neboli žiadne poznámky. Noahovo meno upútalo moju pozornosť, no neodvážila som sa čítať ďalej, miesto toho som si všimla v rohu dátum spred polroka. Nalistovala som ďalšiu stranu o niečo ďalej, kde bol dátum len niekoľko týždňov dozadu a na poslednej strane bol dátum z dnešného dňa.
Radšej som ho zatvorila a hodila si ho do tašky spolu s fixkami a obomi knihami.
Musím jej to čo najskôr vrátiť, ale ešte predtým o tom informujem Arwena.
Rozhodla som sa ho ísť čakať pred učebňu literatúry, kde mal práve hodinu. Zazvonilo presne vo chvíli, kedy som tam prišla a nemusela som naňho ani dlho čakať, lebo vyšiel z triedy hneď medzi prvými.
"Arwen!" schmatla som ho za ruku a stiahla ho k sebe na bok, aby nebránil v priechode druhým žiakom.
"Alissa? Čo tu robíš?"
"Čakám na teba," prevrátila som očami nad jeho otázkou, akoby to nebolo na prvý pohľad jasné. "Počuj, musím ti niečo povedať. Tomuto neuveríš!"
"Prečo? Čo sa stalo? A prečo ti krváca koleno?" opýtal sa zmätene.
Aha, jasné, koleno, kvôli ktorému som išla na záchody, som si neopláchla, ale denník Olivii Porterovej som ukradnúť nezabudla.
"To nič," mávla som nad tým rukou. "Poď, chcem ti niečo ukázať, len musíme nájsť pokojné miesto, kde nie je toľko očí. Poď."
Potiahla som ho za ruku, nech kráča za mnou, ale on sa zastavil a odmietal sa čo i len pohnúť.
"Teraz? Zbláznila si sa? Zachvíľu píšem test z dejepisu a nič neviem."
"Nič si sa neučil?" podozrievavo som si ho premerala pohľadom.
Ja a Arwen sme sa učili, aj keď sme veľakrát nemuseli. Neboli sme tí typickí bifľoši, ktorí plakali po nociach, keď si niečo nevedeli natlačiť do hlavy, ale pre nás bolo jednoducho dobré vedieť niečo naviac. A nemuseli sme sa ani bifliť, aby sme sa niečo naučili.
"Učil, ale–"
"No vidíš, tak poď!" ťahala som ho za sebou ako psa na vôdzke, kým sme cestou vrážali do každého druhého študenta. Zastavili sme až pri zadnom vchode školy, kde počas malých prestávok nikdy nikto nebýval, iba cez veľké sem chodili fajčiť alebo si navzájom predávať drogy. To už bolo na tejto škole všeobecne známe.
"Alissa, povieš mi už, čo sa deje? Začínam byť trochu nervózny."
"Nebuď," nahodila som široký úsmev a pre istotu som sa ešte päťkrát obzrela, uisťujúc sa, že nablízku nikto nie je. Keď som si to overila, vytiahla som z tašky Oliviin denník a strčila mu ho do ruky. "Pozri, toto som dnes našla. Trikrát hádaj, koho to je."
Arwen to neotvoril, len to držal v ruke a obzeral si to zo strany na stranu. "Ja neviem. . . podľa tvojho nadšeného výrazu usudzujem, že Noahovo?"
"Čo? Nie! Arwen, rozmýšľaj, je to ružové."
Arwen sa na to bližšie zapozeral, stále to neotváral, len to držal v rukách a skúmal ružový obal s hviezdičkami.
"Oh, jasné, je to Brandonovo," oznámil presvedčene s unudeným výrazom na tvári.
Čože? Jemu šibe.
Dobre, bola pravda, že Brandon bolo degenerované dieťa a všade si lepil ružové trblietky, ktoré ukradol zo školy na výtvarnom krúžku, ale preboha, prečo so mnou Arwen ani trochu nespolupracoval?
"Nie, Arwen," vzdala som to. "Patrí to Olivii Porterovej a nie je to len nejaký zošit, ale jej tajný denníček."
"A. . .?" neisto pozdvihol obočie.
"A určite je plný zaujímavých vecí," rozhádzala som rukami, sklamaná z toho, že nezdieľa moje nadšenie. "Dnes ráno som do nej skoro vrazila, keď som si išla na záchod umyť toto," ukázala som na svoje krvavé koleno. "Ona vtedy práve odchádzala, bola celá uplakaná a vyzerala nahnevane. Posledný dátum je z dnešného dňa."
"Alissa, ty si čítala jej denník?" vyhŕkol pohoršene. "To nesmieš! Je to jej súkromie, preboha! A nezáleží na tom, či sú tam najväčšie tajomstvá Pamely Anderson alebo riešenia na všetky nevyriešiteľné matematické príklady! Skrátka to nie je tvoje."
"Psst, ticho, Arwen! Nečítala som ho, prisahám, len som to otvorila a všimla si ten dátum. Neprečítala som z toho ani slovo."
Okrem Noahovho mena, ale to sa nepočíta.
"Fajn, tak teraz si ho pekne zoberieš a pôjdeš jej ho vrátiť. Hneď."
Áno, Alissa, tvoj najlepší kamoš má pravdu. Arwen je rozumný, mala by si ho poslúchnuť. Vráť ten denník Olivii.
Mala som chuť si dať facku, aby moje hnusné podvedomie zmĺklo, ale zároveň aby som sa spamätala a prestala byť suka. Musím jej ten blbý denník vrátiť bez ohľadu na to, či sú tam jej najväčšie životné tajomstvá alebo opisuje, ako dokonale vyzerá Noah bez trička a aký skvelý je v posteli.
Panebože. Nie. Nemôžem ho vrátiť. Nemôžem. Ak to spravím, možno sa nikdy nedozviem, aký úžasný by mohol byť sex s Noahom, ak by som nebola. . . mnou.
Nevrátim ho a Arwen sa to nikdy nemusí dozvedieť.
"Máš pravdu," odvetila som uznanlivo, neznášajúc sa za to, že som sa práve rozhodla oklamať jedinú osobu, ktorá pri mne stojí naozaj vo všetkom. "Vrátim jej ho."