"Túto cestu poznám," prerušila som ticho, ktoré medzi nami prevládalo celú cestu od môjho domu. Hoci nemôžem povedať, že by mi prekážalo, nechcela som mlčať. "Spomínam si, keď sme tadiaľto išli naposledy a dovoľ mi povedať, že sa mi to absolútne nepáči. Prečo ma tam berieš už po druhýkrát?"
"Tentoraz to bude iné," sľúbil.
Zvyšok cesty som už radšej mlčala. V prvom rade by som mu mala byť vďačná, že ma nenechal čakať pred mojím domom ktovie ako dlho, kým sa moja mama alebo Brandon vrátia domov. Ani jeden z nich mi stále nebral telefón, Brandonov bol dokonca vypnutý, takže som nemala tušenia, kam sa mohli vypariť. Verila som však, že sa nič vážne nestalo. Ďalší šok v tomto dni by som už skutočne nezvládla.
Dom, pri ktorom sme onedlho zastavili, už nebola rozpradnutá budova s rozbitými oknami, zeleňou obrastenou po stenách a s veľkou dierou v streche. Bol to krásny, stredne veľký dom s veľkými presklenými dverami, ku ktorým viedla vydláždená cestička. Obklopovali ju čerstvo vysadené malé kríky. V streche, presne na mieste, kde predtým bola diera, sa teraz nachádzala ďalšia podkrovná izba s dlhými oknami. Na pravej strane domu bola menšia zastrešená terasa s posedením. Sedel tam starší pán, ktorému sa oči okamžite rozžiarili, keď na príjazdovej ceste zbadal Darrellovo auto.
"Čo to má byť?" bola jediná hlúpa otázka, na akú som sa zmohla. Vôbec som nerozumela, o čo tu ide. "Darrell, keď sme sem prišli asi pred dvoma mesiacmi, bola to jedna veľká ruina. Čo si urobil? Bola to tvoja práca? A kto je tamten pán, ktorý nás stále pozoruje?"
"Majiteľ domu," povedal len. Cítila som sa hlúpo, že sme vysedávali v aute pred cudzím domom, zatiaľ čo jeho majiteľ nás pri tom zjavne videl. Ale Darrell nevyzeral, že by ho to nejak trápilo, tak som sa snažila tváriť pokojne aj ja. "Nebola to moja práca. Vložil som do toho posledné peniaze, ktoré som zdedil po rodičoch."
"Oh," prikývla som chápavo, zatiaľ čo Darrell v okamihu otvoril dvere a vybral sa smerom k domu. S panikou som sa naňho dívala, snažiac sa prísť na to, čo robí a kam ide. Podišiel k pánovi, s ktorým sa pozdravil objatím. Vyzerali, že sa dobre poznajú. Možno až priveľmi dobre.
Moment. Posledné peniaze, ktoré zdedil?
Akonáhle význam jeho slov dorazil do centra môjho mozgu, vyletela som z auta ako víchor. Mala som chuť žiadať od neho vysvetlenie, no keď som sa pomaly priblížila, znelo to, že s tým pánom vedie už nejaký rozhovor. Zostala som teda stáť obďaleč, aby som na seba neupútala ich pozornosť a obzrela sa okolo seba. Nemohla som uveriť, že to tu v priebehu len pár mesiacov takto vyrástlo. Tento dom medzi ostatnými, starými, zničenými, doslova svietil. Narozdiel od susedných, tento priam kričal životom.
"A ty musíš byť to milé dievča, ktoré nášho neoblomného Darrella tak okúzlilo," vyhlásil odrazu starý pán s pohľadom upretým na mňa. Obišiel Darrella a vystrel predo mňa ruku so širokým úsmevom. Poviem vám, že je to celkom trápna situácia, keď si vás človek pomýli s niekým iným. Ale rozhodne som mu neplánovala vysvetľovať, že to milé dievča nie som ja, ale moja najlepšia kamarátka. Asi by ho to trochu poplietlo. A vlastne, koho by nie?
"Uhm, nie, ja som Alissa," hovorila som, snažiac sa neznieť príliš otrávene. Niežeby mi tento pán nejakým spôsobom prekážal, alebo ma otravoval, no zmienka Jessie mi v poslednej dobe dokáže dosť pokaziť deň.
Jeho úsmev sa rozšíril, ak to ešte bolo možné a mojou rukou, ktorú som mu podala, jemne potriasol. "Rád ťa konečne spoznávam. Toľko som o tebe počul."
Počkať, čo?
"Vážne?" zaujato som zdvihla obočie a pohľadom vyhľadala Darrella. Ten sa len nevinne usmieval a prstami si šúchal bradu.
"Áno, zmienil som sa, že si tu už bola, keď to ešte nevyzeralo. . . takto," povedal presvedčivo. Určite nemohol klamať, veď čo iné by tomuto pánovi hovoril už len o mne? "Chceš to vidieť zvnútra?"
"Iste," prikývla som veselo. S pánom sme si vymenili drobné úsmevy, kým ma Darrell jemne chytil za ruku a ťahal smerom k terasovým dverám, ktorými sme sa dostali do priestrannej obývačky spojenej s kuchyňou a jedálňou. Vo vnútri boli sotva nejaké steny, všetko to bola jedna otvorená miestnosť.
Vedľa dverí, ktorými sme sem práve vošli, sa nachádzala obývacia stena s televíziou uprostred. Gauč na druhej strane bol kožený, bielej farby, ale nie prehnane veľký. Na pravej strane miestnosti sa nachádzala modro-biela kuchynská linka s ostrovčekom, za ktorým bol uložený kuchynský stôl. Stoličky ladili s modrou farbou linky.
"Nehovor s ním, keď nie si so mnou, dobre?" povedal Darrell so smrteľnou vážnosťou v hlase, čo ma natoľko prekvapilo, že si tým získal moju plnú pozornosť. Aj jeho pohľad mi naznačoval, že nežartuje.
"Prečo?"
"Niekedy nevie, o čom hovorí. Je už starý."
"Podľa mňa vyzerá úplne v poriadku," odvetila som vyčítavo. "Ešte stále si mi nič nevysvetlil. Celý čas ma len mätieš. Kto je ten muž a prečo sme v jeho dome, ktorý si mu dal ty prerobiť z peňazí, ktoré si zdedil?"
"Môžme tento rozhovor nechať na neskôr, prosím?" požiadal ma zúfalo. Naozaj vyzeral, že to rozoberať nechce, a hoci som už mala svoju predstavu, i tak som to potrebovala počuť priamo od neho.
"Kedy na neskôr? Prečo mi nechceš nič o sebe povedať?" nedala som sa. "Ty vieš o mne všetko. Poznáš moju rodinu a vieš moje najväčšie, najtemnejšie tajomstvo – že mám Oliviin denník."
"Alissa, už len tým, že som ťa sem zobral, prekračujem svoje vlastné hranice," štekol so zvýšeným tónom. Okamžite ma tým umlčal. "Povedal som, že sa porozprávame neskôr. Sľubujem. Ja teraz idem pripraviť večeru."
Horúce slnečné lúče dopadali na moju rozpálenú pokožku a ešte väčšmi mi zohrievali nahé nohy a sfarbovali ich do zlatista. Ležala som na terase tohto záhadného domu a snažila sa premýšľať nad najbližšiu budúcnosťou, ktorá ma čaká, keď sa v pondelok vrátime do školy. Ako to bude pokračovať s nami, s našou partiou. Alebo lepšie povedané, ako budú oni pokračovať bezo mňa a ja bez nich. Ako budem ja pokračovať bez Darrella a Darrell bez Jessie, ktorá nás určite už nikdy nechce vidieť. Vlastne sa Arwenovi ani nedivím, že sa na mňa nedokáže ani pozrieť. Som hrozný človek.
"Toľko kľudu, všakže?" prehovoril neznámy hlas vedľa mňa. Prekvapene som otvorila oči a všimla si toho pána, majiteľa domu, ktorého meno som stále nepoznala. Sedel na stoličke vedľa môjho lehátka a spokojne sa obzeral pred seba. "Tento dom je to najcennejšie, čo mi v živote zostalo. Ak nepočítam Darrella, samozrejme. Nikdy mu neoplatím všetku vďaku za to, čo pre mňa urobil."
"Musíte ho veľmi ľúbiť."
"Je to skvelý chlapec," usmial sa sám pre seba, čím len ukázal pravdivosť svojich slov. "Po smrti jeho rodičov som veru nevedel, čo robiť. Nechať si malého chlapca v tak vysokom veku? Ktovie, koľko sa dožijem. Ktovie, čo bude s chlapcom potom. Ale nakoniec som sa rozhodol správne. Nedokážem si predstaviť, že by som teraz žil s pocitom, že som si ho nevzal. Skončil by v nejakej diere medzi ľuďmi, ktorým by na ňom ani trocha nezáležalo."
"Dedo," ozval sa pevný hlas nad nami. Keď sme sa obaja otočili, Darrell stál nad nami s kamenným výrazom. Tušila som, že sa bude hnevať, lebo som s jeho dedom hovorila počas jeho neprítomnosti. "Večera je na stole."
Starý pán sa pomaly postavil a o malú chvíľu zmizol vo dverách. Akonáhle sa za ním dvere zabuchli, Darrell urobil dva obrovské kroky a postavil sa predo mňa, aby mi schválne tienil.
"Povedal som ti, aby si s ním nehovorila, keď nie som s tebou," pripomenul mi nahenevane. "Prečo nemôžeš ani raz urobiť, čo ti kážem? Aj do nemocnice si prišla napriek tomu, čo som ti hovoril a pozri, ako to dopadlo."
"Toto je iné. Nechceš, aby som s ním hovorila, lebo sa bojíš, že mi povie niečo, čo nechceš, aby som vedela. Nemám pravdu?" spýtala som sa narovinu. Jeho mlčanie mi len potvrdilo, že moja teória je pravdivá. "A okrem toho, nepovedal mi nič, čo by som už dávno nevedela. Myslíš si, že som hlúpa? V aute si mi predsa sám povedal o peniazoch, ktoré si zdedil po rodičoch. Žiješ v dome nejakého pána, s ktorým ste si blízki. Prečo asi? Nie som sprostá, Darrell. Len som potrebovala, aby mi to niekto celé potvrdil."
"Čo je na tom také ťažké pochopiť, že ti to chcem povedať sám? Nikdy si sa ma nič z môjho súkromia nepýtala a ja som vedel, že si už dávno čítala ten hlúpy denník, preto mi to bolo jedno. Ale teraz si tu, zobral som ťa sem ukázať ti život, ktorý žijem. Prečo mi to nechceš dovoliť?"
"Ja. . . ja. . ." nenachádzala som slová. Dobre, možno som sa zachovala nevhodne, no kto mal vedieť, že má skutočný záujem všetko mi sám povedať? "Prepáč, nechcela som sa ťa dotknúť. Prosím, nehnevaj sa na mňa."
Dúfala som, že povie, že sa na mňa nehnevá a že je všetko okej, ale miesto toho z jeho pier vyšlo len: "Niekto ti volá."
Zmätene som pozrela na stôl vedľa, na ktorom bol položený môj mobil a ticho vibroval. Postavila som sa a spravila len pár krokov obďaleč, aby som mala svoj kľud. Na obrazovke svietil mamin kontakt. Bez váhania som hovor prijala.
"Mami?" vyhŕkla som do telefónu. "Kde ste? Minimálne dvadsaťkrát som sa tebe aj Brandonovi pokúšala dovolať, ale nikto mi to neberie! Ste v poriadku?"
"Áno, zlato, veď som ti nechala odkaz na chladničke," kričala z druhej strany linky. V pozadí som počula cudzie hlasy z diaľky a taktiež piskot a krik detí. "Stephen nás vzal na výlet. Bolo to spontánne rozhodnutie, chceli sme vziať aj teba, ale nebrala si mi telefón."
"Bola som zaneprázdnená a doma som si nechala kľúče, preto som tvoj odkaz nevidela," vysvetlila som v skratke. Do detailov to aj tak vedieť nemusela, z mojich kamarátov vlastne aj tak nikoho okrem Harley, Darrella a, samozrejme, Noaha, nepoznala. "Vzali ste so sebou aj Brandona? Má vypnutý mobil."
"Áno. Sme v aquaparku, Brandon tu už balí jednu plavčíčku," zachichotala sa mama. Tentoraz to bol Stephenov hlas, ktorý zaznel v pozadí na jej strane. Pri zvuku jeho hlasu som mala chuť v momente položiť. "Budeme asi o dve hodiny doma, dobre? Vidíme sa neskôr!"
Bolo mi zvláštne, že by Brandon išiel niekam s nimi a už obzvlášť s dokonalým pánom Stephenom Collinsom, ale našťastie preňho, Brandona sa vždy dalo veľmi ľahko podplatiť. Som si istá, že sa mu pri zmienke aquaparku zaiskrilo v očiach.
"Prepáč, to bola moja mama," vysvetlila som, keď som sa po skončení hovoru vrátila naspäť k Darrellovi, ktorý stál na rovnakom mieste ako predtým. "No, vieš, ukázalo sa, že sa vrátia až zajtra ráno. Ale nechcem vám tu prekážať, takže pravdepodobne prespím niekde v hoteli."
Prosím, povedz, že tu môžem zostať. Prosím, povedz, že tu môžem zostať. Prosím, povedz—
"Okej, odveziem ťa do mesta," prikývol s úsmevom. Ibaže mne sa v tej chvíli zastavilo srdce, prisahám. Vypúlila som naňho oči, dúfajúc, že povie, že si zo mňa uťahuje. Ale nič také neprichádzalo.
"Uhm, áno. . . to by bolo. . . skvelé."
Darrellove pery sa razom rozšírili v širokom úsmeve. Vysmieval sa mi. "Len žartujem, Alissa, preboha. Určite ťa nenechám prespať samú v nejakom prekliatom hoteli."
Uf! Ešteže.
Cítila som, ako sa mi do líc nahrnula červeň. Darrell si zjavne môj nepokoj všimol a pousmial sa nad tým. Prstami uložil prameň mojich tmavých vlasov za ucho a popri tom, ako ruku vracal k svojmu telu, ma chrbtom ruky pohladil po líci. Brnelo mi v končekoch prstov už len z tak nežného dotyku. A žalúdok, ten sa mi scvrkol do veľkosti lentilky vždy, keď sa na mňa usmieval. Bola to tá najkrajšia ľudská bytosť na tomto svete. A stavím sa, že krajšieho niet ani v inom súhvezdí.
Usmiala som sa. "Dúfala som, že to povieš."