Samozrejme, že som Darrellovej žiadosti nevyhovela a zavolala si čo najskôr taxík. Keď som sa ho pýtala na jeden pádny dôvod, prečo by som nemala prísť, nebol schopný povedať ani jedno jediné slovo. Nemala som ani poňatia, čo sa v jeho hlave deje a prečo nechcel, aby som prišla, ale bolo mi to ukradnuté. Naše problémy sú čisto len naše, takže ak ma tam nechcel len preto, že sa na mňa nedokázal dívať, bol to jeho problém. Vlastne akýkoľvek problém so mnou mal, musel s ním bojovať sám. Minimálne na teraz, kým sa Lydia úplne nevylieči.
Do nemocnice som dorazila do necelej hodiny. Keďže je veľká ako svet, trikrát som zablúdila a minimálne sedemkrát som sa pýtala okoloidúceho lekára alebo sestričky, či nevie, kde leží Lydia Keelerová. A to podotýkam, že pri vstupe do nemocnice som sa to pýtala recepčnej. Nakoniec som však v diaľke zahliadla známu skupinu ľudí, v ktorej nechýbala ani Harley, ani Cedric.
Dopekla, na stretnutie s nimi dvoma som vôbec nebola pripravená, nadávala som si v mysli. Našťastie som sa rozhodla ignorovať ich nepríjemné pohľady a ihneď som si to namierila k Harley. Aj tá vyzerala vysoko prekvapená mojou prítomnosťou, ale snažila sa predstierať falošný úsmev.
"Ako je na tom?" spýtala som sa jej zadýchane. Väčšinu času som behala len po schodoch, lebo označenia poschodí a častí chodieb boli pre túto nemocnicu luxus, ktorý si očividne nemôžu dovoliť.
"Je v poriadku, nie je to nič vážne," mykla ľahostajne plecami a svoju pozornosť vrátila na svoju manikúru. Otočila sa naspäť k Masonovi, ktorý sa tváril, akoby tu najradšej ani nebol. "Ten lak na nechty som si nechala u teba, však? Mám totálne zničené nechty."
Prevrátila som očami. Nemohla som uveriť tomu, že sa všetci tvárili tak znechutene, keď ich kamarátka na tom nebola najlepšie. Mala som minimálne tisíc otázok, ale nevedela som, koho sa mám pýtať. K Cedricovi som sa bála čo i len priblížiť, udržiaval si dosť veľký odstup a bol s pánom a pani Keelerovými. Dokonca aj Olivia sa mu dnes rozhodla robiť spoločnosť. Tým pádom rozhovor s ním absolútne neprichádza do úvahy.
"Prečo si mi nedala vedieť, čo sa stalo?" vyštekla som po Harley mierne rozčúlene. Musela som sa párkrát nadýchnuť a vydýchnuť, aby som sa upokojila. Celá táto situácia mi nedávala zmysel.
"Upokoj sa," povedala so zdvihnutými kútikmi pier, až mi to chvíľami prišlo, že zadržiava smiech. "Asi som zabudla."
"Zabudla?" zopakovala som neveriacky, nevedomky zvýšujúc hlas. "Harley, voláš mi kvôli každej blbosti. Ako si mohla zabudnúť zavolať mi pri takejto situácii?"
"Preboha, sme v nemocnici, Alissa. Môžeš prestať robiť cirkus?" oplatila mi arogantný tón, ale narozdiel odo mňa, nekričala. Znela až príliš pokojne a možno to ma na tom tak vytáčalo. "A vôbec, kto ti o tom povedal?"
Naprázdno som otvorila ústa, ale žiadne slová z nich nevychádzali. V pozadí som si všimla Darrella, ako si prstami nervózne vošiel do vlasov s pohľadom upretým priamo na mňa. Vedela som, že nielen on, ale všetci našu konverzáciu počúvajú. Musela som si poriadne premyslieť, čo teraz poviem.
"Nejaké dievča o tom tweetovalo."
"Ľudia zo školy o tom už vedia? To je neskutočné! Odkiaľ sa vždy všetko dozvedia?" počula som Oliviin hlas. Keď som sa na ňu pozrela, všimla som si, ako sa drží so Cedricom za ruky a tou druhou ho hladila po chrbte v upokojujúcom geste. Pokúšala som sa potláčať hnev, ale nešlo to.
"Ako sa to stalo?" pokračovala som vo vypytovaní. Harley už naozaj vyzerala byť mojou prítomnosťou otrávená a ja som nedokázala pochopiť prečo.
"Čo ja viem, choď sa spýtať Cedrica alebo čo. Oh, počkať, nemôžeš. Nechce ťa ani vidieť," škodoradostne sa uchechtla. Mason nedokázal udržať smiech a tiež sa rozosmial.
"Harley—"
"Pozri, Alissa, myslím, že by si mala radšej odísť," prehovoril Miles sediaci za mojím chrbtom. Tváril sa smutne a zároveň súcitne. Akoby vedel, čo presne sa tu deje a chápal môj zmätok. Ale niečo v jeho očiach mi nahováralo, že ani podľa neho tu nie som vítaná.
"Čo? Prečo?" nechápala som.
Harley s Masonom sa stále chichotali ako šialení, Olivia ma prepaľovala pohľadom a Cedric sa neprítomne díval do zeme. K tomuto všetkému existovalo len jedno možné vysvetlenie, no pevne som verila v to, že je za tým nevysvetliteľným správaním mojich kamarátov niečo iné.
"Proste choď."
"Hej, Darrell!" zakričala odrazu Olivia z opačnej strany chodby. Jej opätky sa ozývali chodbou, tak rýchlo kráčala naším smerom. Keď už stála sotva meter odo mňa, prepichla ma nevraživým pohľadom. "Zober si tú svoju rozbíjačku vzťahov a odvez ju odtiaľto, nech ju už nikdy v živote nemusíme vidieť."
"Prosím?" sykla som.
"Dobre si počula!" vyhlásila hrdo.
Myslím, že moje obavy sa naplnili. Všetci to už vedia. Všetci sa dozvedeli o tom, čo sa na chate stalo. Medzi mnou a Darrellom. Moja najväčšia nočná mora sa práve začala.
Roztriasla sa mi spodná pera a slzy sa mi natlačili do očí, no i napriek tomu som sa snažila tváriť pokojne. Bolo to asi to najťažšie divadlo, aké som musela hrať. "Vôbec neviem, o čom to hovoríš. S tvojím rozchodom nemám absolútne nič spoločné."
"Nehovorím len o mojom rozchode s Noahom, drahá Alissa. Ale som si istá, že vieš presne, na čo narážam. A nezáleží na tom, ako veľmi sa teraz budeš snažiť zakryť pravdu. Darrell nám všetko potvrdil."
Čože?
Slzy sa predrali do mojich očí a ja som si zahryzla do pery, aby som sa pred všetkými nerozplakala ako malé dieťa. Najradšej by som všetko zapierala až do krvi, ale načo, keď Darrell bol zase svojím hlúpym, idiotským ja a všetko im povedal?
Bezmocne som pozrela na Harley, ktorá sa neprestajne uškŕňala od ucha k uchu. U nej som pomoc hľadala zbytočne. A Darrell, ten sa tváril rovnako bezmocne ako ja. Len s tým rozdielom, že on pomoc nehľadal u nikoho, pretože vedel, že sme obaja beznádejne stratení.
"Ako si mohol. . ." vlastný hlas ma zradil, a tak som to ďalej už nezvládla. Pár krokodílych sĺz sa mi skotúľalo po líci a ja som sa zbabelo rozbehla naprieč chodbou. Počula som Darrella, ako kričal moje meno a Harley s Masonom, ako si začali čosi hovoriť jeden druhému.
Cez slzy som mala zahmlené videnie, nevidela som kam bežím, ani či to je správna cesta von z budovy. Vrážala som do pacientov aj do personálu. Niektorí mi nadávali a iní sa uisťovali, či som v poriadku. Všetkých som však ignorovala a bezhlavo sa snažila nájsť východ z tohto prekliateho miesta.
Keď som sa konečne dostala von, na parkovisku som naberala dych. Bolo to ťažšie teraz, keď som mala akýsi hysterický záchvat a nevedela som prestať plakať.
"Alissa!" Darrellov krik vychádzal z budovy nemocnice. Stál vo dverách, dívajúc sa priamo na mňa. Musel vedieť, ako moc som ho v tej chvíli nenávidela, pretože sa ku mne blížil veľmi pomalou, opatrnou chôdzou. "Alissa, porozprávajme sa. Prosím."
"Nenávidím ťa, Connelly! Nenávidím ťa celým svojím srdcom! Celou svojou existenciou!" revala som. Rozbehla som sa k nemu a silou mocou som ho rukami udrela do hrude. Automaticky odo mňa o pár krokov odstúpil, no mne to nestačilo, jedným krokom som sa vrátila k nemu a znova a znova a znova som ho päsťami udierala do hrude. Darrell mlčal, ale už po niekoľkých ránach sa snažil chytiť moje dlane a zabrániť mi tak v ďalšom útoku. "Neznášam ťa preto, že si! Neznášam ťa, lebo všetko robíš ťažším! Všetko komplikuješ!"
"Alissa, prestaň," hovoril pokojne, no i napriek tomu sa jeho hlas dostával do mojich uší hlasno ako zvon. "Upokoj sa, prosím."
"Ja. . . nenávidím ťa, Darrell," povedala som bez dychu. Hoci som cez vlasy vôbec nič nevidela, cítila som jeho vôňu a teplo sálajúce z jeho tela. Odrazu ma ovládol istý pocit bezpečia a pokoja. Chcela som sa hodiť do jeho náruče a už nikdy v živote ho nenechať ísť, ale práve v tom prekliatom momente, som ho skutočne niekde veľmi hlboko nenávidela.
"Ja viem," preniesol s jemnosťou. Končeky jeho prstov sa odrazu dotkli mojej pokožky pri pokuse spratať neposlušné vlasy preč z mojej tváre. Utrel všetky ľadové slzy, ktoré ma chladili a potom chytil moju tvár do svojich dlaní, aby som sa naňho dívala. A ja som s tým nemala najmenší problém. "Ale aj tak musíš vedieť, že to nemajú odo mňa. Nepovedal som im to ja, to ti prisahám. Len som to nepoprel, keď sa ma pýtali. Prečo by som aj mal, ak už o tom dávno vedeli?"
"Klameš," odsekla som presvedčivo. "Povedal si to Arwenovi. Prečo by si to nepovedal aj ostatným?"
"Arwenovi som to povedal, lebo. . ." zasekol sa a na sekundu zavrel oči. Akoby dúfal, že sa k tejto téme nikdy nedostaneme. Jeho teplý dotyk zrazu zmizol z mojej tváre a mne okamžite začal chýbať. "Lebo som bol opitý a. . . ja neviem, nedokázal som to dostať z hlavy. Ten pocit viny a všetko."
"Pocit viny," zopakovala som jeho slová. Vlna sklamania mnou prešla ako prúd elektriny."Takže to ľutuješ. Tiež to ľutuješ."
"Nie," pokrútil hlavou. Díval sa tak uprene do mojich očí, že som nemala na výber, iba mu to veriť. "A to je ten problém. Lebo podľa všetkého by som mal."
Srdce mi bilo ako splašené. Až vtedy som si uvedomila, že moja potencionálna nenávisť k nemu bola len chvíľková myšlienka, ktorú som sa snažila nahovoriť samej sebe. Neexistuje nič na svete, za čo by som Darrella Connellyho dokázala nenávidieť. A to mi dal už minimálne milión dôvodov.
"No, povedala by som, že. . . vlastne nie, ja. . . nie som pripravená na tento rozhovor. Nie tu, pred nemocnicou a nie po tom, čo sa tam vnútri stalo."
"To je v poriadku, tiež to tu nechcem rozoberať. Len som myslel, že by si mala vedieť, že to pre mňa nebol len obyčajný sex," chápavo prikývol s drobným úsmevom. Hnevala som sa na seba, že mi tá myšlienka napadla práve v tej chvíli, ale tento chlapec bol jednoducho neskutočne atraktívny a potrebovala som ho vo svojom živote každým možným spôsobom.
"Nemôžem povedať, že ti to celkom verím, ale som rada, že si to povedal."
Uškrnul sa, čo spôsobilo drobný úsmev na perách dokonca aj mne. Po mojom predchádzajúcom plači odrazu nebolo nikde ani stopy. No pravdupovediac, silou-mocou som sa snažila nemyslieť na to, čo sa stalo a čo všetko sa ešte len stane teraz, keď som si znepriatelila celú elitu školy. Ľudí, ktorí boli do dnešného dňa mojimi priateľmi.
"Poď, odveziem ťa domov."
Mlčky sme kráčali k jeho autu. Už mi bolo jedno, čo si pomyslia ostatní, keď zistia, že som odišla s Darrellom. Nebolo to už aj tak všetko jedno? Vedeli o tom. Ktovie ako dlho a ktovie akým spôsobom sa to dozvedeli. Ale vysvetľovalo to mnohé – napríklad prečo som sa ako posledná dozvedela o Lydii a prečo som celé jarné prázdniny strávila doma.
V aute hralo rádio. Darrell nastavoval hlasitosť každé dve minúty. Netušila som, či bol nervózny alebo len nespokojný, ale nepýtala som sa. Vytiahla som si z vrecka mikiny svoj telefón, zisťujúc, že mi mama trikrát volala. Skontrolovala som správy, či mi rovno nenapísala, čo potrebuje, no nič tam nebolo. Odložila som mobil a nechala to tak. Ak bude doma, určite mi to povie a ak nie, zavolá znova, pokiaľ je to dôležité.
Pred mojím domom sme boli až príliš skoro. Vôbec sa mi nechcelo vystúpiť, pokojne by som sa viezla aj ďalšie hodiny, len tak, bezcieľne. Darrell stále mlčal, zvieral volant a neprítomne sa pozeral kamsi pred seba. Premýšľala som, či niečo poviem, alebo len tak bezslova odídem. Ktovie, čo toto všetko vlastne pre nás znamenalo. Skončili sme spolu? Už sa nikdy mimo školy nestretneme? Už nikdy sa neporozpraváme?
S Darrellom som sa v podstate mimo partii nemala šancu stretnúť. Bol nespoločenský, stýkal sa len s ľuďmi, ktorých dobre poznal. Pravdepodobne by sme sa nikdy ani nespoznali, ak by som sa nezačala baviť s Harley a tým by som sa nezačlenila do ich skupiny. Ak by som nenašla ten hlúpy denník. Takže ak som týmto u nich už nadobro skončila, pravdepodobne to znamená, že už nebudem mať dôvod sa s Darrellom stretávať.
Bola som tak smutná, že som znova chcela plakať. Mrzelo ma, čo sa stalo a hnevala som sa, že to nejakým spôsobom vyšlo na povrch. Kiežby sa to nikto nikdy nedozvedel. No pravdou je, že by som nič z toho zmeniť nechcela. Najmä nie teraz, po tom, čo mi dnes povedal Darrell.
"Veľmi ma to mrzí," hlesla som. Celým telom som sa na sedačke otočila k nemu, zatiaľ čo on sa stále ani o kúsok nepohol. "Viem, že si povedal, že to neľutuješ, ale. . . musí ťa hnevať, že to takto dopadlo. Oni nás nenávidia. Mňa nenávidia. Všetko sme zničili."
"Nič sme nezničili, Alissa," vyhŕkol, takmer akoby ma už ďalej nedokázal počúvať. Zmeravela som, keď sa na mňa konečne pozrel ľadovým pohľadom. "Ty to nevidíš, ale jediný, komu tam na tebe celý čas skutočne záležalo, bola možno Lydia a Cedric. Ostatní sú sebeckí a myslia len na seba. My sme nič nezničili. Urobili sme len to, čo sme chceli. Bez rozmýšľania nad následkami."
"Mýliš sa. Harley je moja najlepšia priateľka. . . teda bola," smutne som zvesila plecia. "A ja som rozmýšľala. Vedela som, aké to bude mať následky, no bola som hlúpa a urobila som to aj tak."
"Urobili sme, čo sme chceli," zopakoval tichšie. "Prečo by sme nemohli byť aj my chvíľu sebeckí?"
"Bolo to vážne to, čo si chcel?" vyšlo z mojich úst samovoľne. Sotva som cítila, že sa moje pery otvárajú a že rozmýšľam popri tom, čo rozprávam. Bolo to, akoby to povedal niekto další. Ibaže nikto iný s nami v aute nebol.
"Vtedy áno."
"A teraz?"
Postrehla som, ako vsal svoju spodnú peru a prekvapene zažmurkal. Nebol však jediný, kto nechápal mojím otázkam. Sama som nevedela, čo hovorím. Sama som bola prekvapená, kde sa to vo mne nabralo. Aký diabol ma musel posadnúť, aby zo mňa dostal tieto vety?
Jeho pevne zovreté prsty okolo volantu povolili. Zvesil ruky k svojmu telu a s vážnosťou na mňa pozrel. Jeho výraz sa z prekvapeného zmenil na sklamaný a potom totálne bezcitný v priebehu jednej sekundy. "Prečo sa ma na to pýtaš? Ja nie som ten, kto toho druhého využil."
Nasucho som preglgla. Pri spomienke na ten rozhovor, sa mi v hrdle vytvorila guča a nával sĺz sa opäť tískal do mojich zradných očí. Ako som mu asi mala dokázať, že všetko, čo som mu kedy povedala, bolo klamstvo, aby som zakryla svoje skutočné city? A mohla som si to vôbec niekedy dovoliť, keď mal skoro-vzťah s mojou najlepšou kamoškou?
Asi by som mala ísť.
"Radšej pôjdem," povedala som potichu. Nechcela som, aby ma zase zradil vlastný hlas. Vystúpila som z auta bez čakania na jeho reakciu a pomaly som sa vybrala k môjmu domu. Nemala som kľúče, tak som hneď zaklopala, ale ani po dlhej chvíli mi nikto neotváral. Niekoľkokrát som zazvonila. V dome bolo totálne ticho, žiadne rozhovory ani telka. A to, podotýkam, že Brandon je polohluchý.
Otočila som sa, zisťujúc, že Darrell stále neodišiel. Bol zvedavo otočený ku mne, asi si už aj sám všimol, že niečo nie je v poriadku. Akonáhle mu ale došlo, že sa naňho pozerám, vystúpil z auta a podišiel ku mne.
"Čo sa deje?"
Bez odpovede som dobehla k oknu v obývačke – bola prázdna. Tak isto aj kuchyňa.
"Vyzerá to, že nikto nie je doma a ja nemám kľúče," odvetila som nakoniec. Darrellovou odpoveďou bolo len zdvihnutie obočia v nechápavom geste. "Čo? Po tom, čo som sa dozvedela o Lydii, ponáhľala som sa."
"Zavolaj tvojej mame, možno sa čoskoro vráti domov," navrhol, čím mi vlastne pripomenul, že sa mi mama snažila niekoľkokrát dovolať počas toho, ako som bola v nemocnici.
Poslúchla som ho, ale ani na niekoľký pokus mi žiaden hovor neprijala. "Nezdvíha."