Je ťažké veriť človeku, ktorý vám dlhodobo klamal do tváre. Najmä ak je to osoba, ktorá vám má byť najbližšia. Pred ktorou nemusíte nič skrývať, lebo viete, že je tu pre vás. Pre ktorú tu chcete byť vy.
Nehovorím, že som s mamou mala najlepší vzťah. Sotva sme si po čase vedeli vybudovať vzťah matky a dcéry, nad priateľstvom medzi nami nikdy ani len nesvitalo. Nebolo mi to ľúto, pretože si myslím, že existuje určitá hranica medzi vecami, s ktorými sa dieťa môže zdôveriť svojmu rodičovi. Tie ostatné by pravdepodobne rodič nikdy nepochopil a nepodporoval. Ja som bola z tých, ktorá sa rozhodla žiť dva rozličné životy – život obyčajného dievčaťa s divadlom o jej perfektnej rodine a život skazenej tínedžerky, ktorá zámerne ubližuje ľuďom okolo seba. Jeden z tých životov bol situovaný konkrétne pod túto strechu, ten druhý výlučne len mimo nej. Dnes však nadišiel deň, kedy sa to najhoršie z oboch týchto životov, stretlo v rovnaký čas.
Nežiadala som až tak veľa. Aspoň si to myslím. Po tom, ako sa mama chovala v minulosti, som od nej čakala trochu viac úprimnosti. Nezaslúžila som si to snáď? Nezaslúžil si to Brandon? A čo bolo vlastne dôvodom, že to pred nami držala v tajnosti tak dlho? Že si za celých šesť mesiacov nedokázala nájsť zopár minút na to, aby sa nám priznala?
Neviem, ako by som reagovala, keby mi to jedného dňa len tak oznámi pri obede. Nebola by som nadšená a určite by som si nemyslela, že to, čo robí, je správne. Ale rozhodne by to nebolelo tak, ako to bolí teraz.
"Ty mi vôbec nevenuješ pozornosť," ozval sa urazený Brandon rozvalený na gauči vedľa mňa. Vrátila som sa späť do reality, pozrela na obrazovku notebooku na jeho nohách, na ktorom svietili upútavky z nejakého videa, ktoré natočil na jeho kamere. Mal za úlohu natočiť nejaké šťastné momenty a urobiť z toho krátky film. Pred týždňom sa totiž prihlásil na filmový a fotografický krúžok.
"Prepáč, na malý moment som sa zamyslela," potriasla som hlavou a zadívala sa na obrazovku. Práve tam bol vysmiaty Brandon s jeho kamarátom, Johnom. "Už sa ti venujem. Pusti to."
"No, vlastne to je celé," mykol plecami, zaklapol notebook a oprel sa tak, aby bol otočený čelom ku mne. "Nechceš mi povedať, čo ťa trápi? Aj keď ťa v skutočnosti nemôžem vystáť, ale som zvedavý."
Zasmiala som sa. Najradšej by som mu všetko povedala, veď už nie je malý chlapec, no nemôžem. Počkám, kým sa mama vráti domov a porozprávam sa najskôr s ňou. Potom sa to dozvie aj on. Má na to plné právo.
"Kedy sa vráti mama?" zmenila som tému.
"Neviem. Ani mi nepovedala, kam ide. Ale nechala nám jedlo, nie si hladná?"
"Nie," pokrútila som hlavou. Jedlo bolo posledné, na čo som teraz myslela. "No, ale aspoň, že už sa nebojí ťa nechávať samého. Ak teraz odídem, zvládneš to tu ešte chvíľu?"
Súhlasil. V podstate nemal na výber, lebo som bola dohodnutá s Harley a nemohla som to na poslednú chvíľu rušiť. Už po ceste domov som si s ňou písala a pochopiteľne, nechcela to riešiť cez telefón. Sľúbila som jej, že dnes večer prídem k nej. Bola som zvedavá, ako dopadla v piatok u lekára a stále som sa pohrávala s myšlienkou, že jej poviem, čo sa stalo medzi mnou a Darrellom. No bol to dosť hlúpy nápad. Hoci som ju mala rada a verila som jej, neviem, či by som o tom niekomu mala povedať.
Vybrala som si veci zo svojho kufra, ktorý som mala so sebou na chatu. Bolo tam veľa vecí, ktoré som ani raz nepoužila a bola som lenivá hrabať sa v skrini, tak som z kufra vytiahla prvé veci, ktoré mi prišli pod ruku. Boli to čierne voľné nohavice a béžový top. Pri hľadaní rifľovej bundy som narazila na čiernu známu látku, ktorú som od jej kúpy nemala na sebe ani jeden jediný raz. Boli to tie šaty, ktoré som si kúpila kvôli Darrellovi.
Skrčila som ich do jednej veľkej guli a hodila ich pod posteľ. Najlepšie bude, ak na ich existenciu úplne zabudnem. Potom ich nájdem niekedy po strednej a budem sa smiať na svojej vlastnej hlúposti.
Po príchode k Harley som priveľmi komunikatívna nebola. Ona ma stiahla do objatia a stískala ma minimálne desať minút v kuse, akoby ma nevidela polroka. Neskôr sa vyvalila na jej posteľ a vyrozprávala mi príbeh, ako jej otec takmer vyhodil Noela, lebo zmizol na niekoľko hodín bez ohlásenia, a popritom bol celý čas s ňou u gynekológa. Nakoniec mu Harley zachránila krk tým, že povedala, že boli spolu na rande. Harleyin otec ani tým nebol nadšený, ale usúdil, že to bol len ďalší šialený nápad jeho dcéry, a že ten úbohý chlapec za nič nemohol.
"Dostaň sa k veci. Čo ti povedal lekár?" súrila som ju. "Bude malý Mason či nie?"
Prevrátila očami a päsťou ma udrela do ramena. "Nie, našťastie nebude malý Mason! Len si zo mňa uťahuj. Veď počkaj, keď začneš viesť aktívny sexuálny život aj ty! Hneď ťa prejde smiech."
Zahryzla som si do pery a mimovoľne si prstami vošla do vlasov. Náhle som zostala bez slov, nevediac, ako reagovať, čo povedať. Nemohla som jej povedať pravdu, či som chcela, či som nechcela. Nikto by sa nemal dozvedieť, že som hlúpa a urobila som niečo, čo som vedela, že neskôr budem ľutovať.
"Ibaže by. . ." vypískla Harley nadšene. Zasekla sa v pohybe a s úsmevom si premeriavala moju tvár. "Ibaže by sa stalo niečo, o čom neviem! No tak, von s tým!"
"Ale prosím ťa, čo by sa malo stať?" hrala som sa na sprostú. "Nič sa nestalo. Jediná zaujímavá udalosť je, že som sa dozvedela—"
"Nie, nie, nesnaž sa to zahovoriť. Ja som videla ten výraz! Poznám ho!" nenechala sa odbiť. Natešene zatlieskala rukami a cerila sa ako malé dieťa na Vianoce.
"Harley," oslovila som ju trasúcim hlasom. V tej chvíli sa ma už zmocňovala panika a premýšľala som, že sa rozbehnem a vyskočím z okna. V tomto dome majú vysoké stropy a táto izba je na druhom poschodí, čo znamená, že mám aspoň malú šancu zomrieť.
"Prečo mi to nechceš povedať? Neveríš mi?" skrčila obočie. Vyzerala, že sa hnevá. Chápala som ju, no musela chápať aj ona mňa – očividne mi bolo nepríjemné o tom hovoriť. "Alissa, si jediná, komu som povedala o mojom možnom tehotenstve! Prečo mi nedôveruješ? Vieš o mne toľko vecí, dokonca som ti zverila ten posratý denník!"
"Ja viem, ja viem. Prepáč. Len o tom skrátka nechcem hovoriť."
"Ako chceš," mykla plecami, urazene si zakladajúc ruky na prsiach.
Najradšej by som jej povedala, čo som sa dozvedela o mojej mame, no nemohla som, keď sa takto správala. Bola ako malé dieťa, ktoré netúžilo po ničom inom, len dosiahnuť si svoje. Bohužiaľ, tentokrát som jej nemohla dať, čo chcela a mohla sa snažiť akokoľvek.
Prišla mi správa. Netušiac prečo, som mala intuíciu, že to bude Darrell. Avšak moja intuícia sa mýlila. Bola to stručná jedna veta od môjho brata.
Brandon: Prišla mama.
Stačili mi tieto dve slová na to, aby som vedela, čo sa chystám urobiť. Vzala som si všetky veci, povedala Harley, že musím ísť domov, ale nijakej špeciálnej reakcii som sa nedočkala a vrátila sa naspäť taxíkom. Už po otvorení dverí som pocítila mamin známy parfum. Napadlo mi, či ho používa vždy, keď sa ide potajme stretnúť so Stephenom Collinsom.
"Oh, Alissa, srdiečko!" vyhlásila mama s predstieraným nadšením. Sotva som si vyzula tenisky a ona sa už valila ku mne a pevno ma objala. I keď som jej objatie neopätovala, zdalo sa, že tomu ani nevenovala pozornosť. Keď sa odtiahla, so širokým úsmevom na mňa pozrela. "Tak čo, aký si mala víkend?"
"Zaujímavejší, než som si myslela," odvetila som monotónne. "A kde si bola ty?"
"Čo je to za otázku? Bola som v dielni, predsa," uškrnula sa, no keď si všimla, že môj výraz sa nemení, podozrievavo skrčila obočie. "Robila som si svoju prácu, Alissa."
"Robila si si svoju prácu alebo nášho suseda?" vyštekla som bez rozmyslu.
V očiach mojej mamy sa objavil šok. "Čože? Čo tým myslíš? O akom susedovi to hovoríš?"
"Prestaň sa hrať na sprostú a povedz mi konečne pravdu! Ako dlho to ťaháš s Noahovým otcom?" zvýšila som hlas.
Mama si vložila hlavu do dlaní a pokrútila ňou. Čakala som akúkoľvek reakciu, ale nič neprichádzalo. Mlčala.
"Vedel som to! Ja som to vedel!" zakričal Brandon stojaci vo dverách. Ani som si nevšimla, že je niekde nablízku a môže nás počuť. Aj tak to už bolo jedno. Raz sa to dozvedieť musel. "Povedala si mi, že ťa pobozkal, ale bola to chyba! Povedala si, že si to nechcela! Klamala si!"
"Ty si ich spolu videl?" opýtala som sa, nechápavo pozerajúc raz naňho, raz na mamu, ktorá tento raz hľadela do zeme a pravdepodobne si už v hlave vymýšľala vysvetľujúci monológ.
"Áno, videl som ich z okna. Sedeli v jeho aute a bozkávali sa."
"Dobre, klamala som, mrzí ma to! Ani ty mi predsa nehovoríš o svojom milostnom živote!" vyhŕkla mama rozhorčene. Nemohla som uveriť tomu, že uvažuje týmto smerom.
"Nie, nesnaž sa to celé hodiť na mňa! Začala si si s naším susedom, ktorý má rodinu, preboha! Má manželku a syna."
"Dospelého syna," doplnila ma. Lebo tento fakt bol neskutočne podstatný. "Alissa, čo ti vlastne vadí? To, že som si niekoho našla, alebo to, že je to Noahov otec?"
"Čo mi vadí? Áno, vadí mi to, že je to zo všetkých mužov na svete, práve Noahov otec! Vadí mi, že je to muž, ktorý je ženatý! Vadí mi, že spolu vediete tajný románik už polroka, a že to vie už každý okrem nás dvoch! A vadí mi to, že sa vždy zaujímaš o každého viac ako o vlastné deti!"
"Počkať, ono to trvá už polroka?" neveril Brandon.
"Brandon, choď do svojej izby," prikázala mu mama, no nekričala. Na moje prekvapenie znela až desivo pokojne. Prešla do kuchyne, kde sa oprela o stôl a počkala, kým prídeme za ňou. Brandona pri tom neprestávala prepaľovať pohľadom.
"Nikam nejdem!" vyhlásil, spiklenecky si zakladajúc ruky na hrudi a zagánil na ňu. "Aj ja to chcem počuť!"
"Dobre, ako chcete," porazenecky rozhodila ruky do vzduchu a povzdychla si. "Stephen ma požiadal, aby som namaľovala ich rodinný portrét. Vždy som ich rodinu obdivovala a páčilo sa mi, ako vo všetkom držia spolu. So Stephenom sme sa začali stretávať častejšie osamote a časom mi prezradil, že obrázok dokonalej rodinky je len niečo, čo si vytvorili. Povedal mi, že v skutočnosti nie je šťastný. No a potom. . . zblížili sme sa. A musíte mi veriť, chcela som vám to povedať, naozaj som chcela, no Stephen trval na tom, že kým to nevyrieši so svojou rodinou, ostane to v tajnosti."
"A čo Noahova mama? Boli ste priateľky."
Mama sa krátko zasmiala. "Oh, Lauren? Tá ma odjakživa neznášala. Snažili sme sa tolerovať jedna druhú, keďže kvôli tomu portrétu sme sa museli stretávať viac, ako bolo nutné. Ale nechcela som jej zámerne ublížiť. Mrzí ma, čo sa stalo, ale som za to vďačná. Ja. . . ja ho milujem."
"Preboha, mama," povzdychla som si. Oficiálne som to vzdala. Po prvé, už ma po tej dobe aj prešiel hnev a po druhé, nevedela som, čo jej mám na to povedať. Urobila chybu, no verím jej. Moja matka nie je zlý človek, i keď veľakrát ma núti o tom pochybovať. Verím však, že by nikomu úmyselne neublížila a určite by netajila románik s niekým tak dlhý čas, ak by jej na ňom naozaj nezáležalo. "Aj tak si nám to mala povedať. Nemôžeš pred nami tajiť niečo tak dôležité."
"Prepáčte mi to. Mrzí ma, že si sa to musela dozvedieť od Noaha. Sľúbil mi, že bude mlčať."
"Nepovedal mi to on," vyhŕkla som skôr, ako som to stihla zastaviť. Teraz som musela narýchlo prísť s vysvetlením. "Viem to od jeho bývalej. Bola svedkom ich hádky."
"A čo teraz?" spýtal sa Brandon stále nahnevane. Vlastne vyzeral nahnevaný ešte viac než predtým. "Sľúbil ti, že sa rozvedie s jeho ženou? Chceš si ho zobrať ty? A potom čo? Nasťahuje sa k nám, zatiaľ čo jeho bývalá bude žiť v dome vedľa nás?"
"Brandon, ja viem, že sa hneváš. A máš na to plné právo—"
"Nie! Mne toto nestačí! Ďalšie tvoje prázdne slová a ospravedlnenia. Znamená vôbec niečo pre teba slovo prepáč?" rozčuľoval sa. "Ja ti neodpustím tak jednoducho ako Alissa! Nebudem sa tváriť, že sa nič nedeje! Zase si nám klamala!"
"Brandon!" zakričala mama, no to už ju nepočúval. Rozbehol sa hore schodmi do svojej izby, kde hlasno buchol dverami. Kiežby som s ním nesúhlasila a mrzelo by ma, ako sa rozpráva s mamou. Ale mal vo všetkom pravdu a chápem, že sa hneval. Ja som sa síce mame rozhodla veriť, no neznamená to, že má všetko odpustené. Myslím, že mi bude chvíľu trvať všetko to vstrebať.
"Daj nám čas," povedala som predtým, ako som sa vybrala do svojej izby.