Dievča z neznáma

65.kapitola - Nikdy som ťa nemal spoznať

„Ďalší!" zvrieskla podráždená kuchárka pri výdajovom okienku. Rad sa lenivým tempom posunul o jedno miesto dopredu. Prestúpila som z nohy na nohu a potichu si povzdychla. V rukách som zvierala prázdnu bielu tácku a nervózne som sa obzerala okolo seba. Za mnou sa ťahal dlhý zástup znudených rovesníkov. Pri najbližších stoloch sedeli menší z deviateho stupňa. Jedálňou sa ozýval veselý smiech zmiešaný so zvukom štrngania príboru. Skupinka pri hlavných dverách sa obhadzovala papierovými obrúskami, nereagujúc na jačanie dozerajúcej profesorky. Vykukla som z radu, aby som zistila, koľko ľudí je ešte predo mnou.

„Ďalší!" zvrieskla opäť. S úľavou som sledovala poslednú osobu predo mnou pri okienku. Vydýchla som nosom a pootočila hlavou do strany, kým som pohľadom nezavadila o vysokú postavu pri samoobslužnom bufete. Patrick si s táckou v rukách zamyslene obzeral vyložené jedlo. Natiahol sa a nabral si varený hrach.

„Chceš ten obed alebo nie?!" osopila sa na mňa namosúrená kuchárka. Poskočila som a predostrela tácku pred ňu, nespúšťajúc oči z Pata. Tácka mi v rukách mierne poklesla, keď mi na ňu kuchárka naberačkou položila zemiakovú kašu. Keď kývla hlavou, rýchlym krokom som sa ponáhľala k bufetu. Položila som svoju tácku vedľa tej Patrickovej. Keď ma kútikom oka zachytil, plecia sa mu s nádychom nadvihli. Posunul sa o kúsok ďalej, s dlhým výdychom.

„Povieš mi, čo to včera malo znamenať?"

„Včera?" zopakoval.

„Áno. Porozprávame sa o tom?"

„Nie je o čom," odpovedal, s pohľadom upretým na ovocie. Vzala som vidličku a nabrala si šalát. Opäť sme sa o kúsok posunuli.

„Pozri, na mňa môžeš byť nahnevaný, aj keď neviem prečo, ale prečo sa tak správaš k otcovi?"

„Kto povedal, že sa hnevám?"

„Nie som slepá."

„To možno nie si, ale domýšľavá si určite."

„Tak čo ti potom je?"

„Dal by som si štipľavú omáčku, ale ani smotanová nevyzerá zle," zmenil tému.

„Daj si smotanovú. Ostrý si už dosť," osopila som sa na neho. Patrick pobavene nadvihol obočie, bez toho, aby mi venoval jediný pohľad.

„Takže podľa teba smotanová? Ja si predsa len dám tú štipľavú," šomral si svoje. Natiahol sa po naberačku, ale zabránila som mu v tom. Chytila som ho za ruku a pritiahla ju bližšie k sebe. Patrick najprv pozrel na moju ruku zvierajúcu jeho dlaň v silnom zovretí, potom sa mi s nadvihnutým obočím pozrel do očí. Okamžite som stratila odhodlanie krikom mu prehovoriť do svedomia. Mala som pocit, ako by ma analyzoval, ako by sa pokúšal čosi v mojich očiach niečo nájsť. Srdce sa mi rozbúchalo a premohla ma slabá triaška.

„Budete ešte dlho stáť v rade?" ozval sa za nami nespokojný hlas.

„Tak štipľavá." Trhnutím uvoľnil ruku z môjho zovretia, nabral si omáčku na tácku a pomalým krokom sa vybral k zabávajúcej sa skupinke v rohu jedálne. Snažiac sa predýchať posledné sekundy, zmätene som pozrela na Miu, ktorá krútila hlavou. Nechala som tácku položenú na stolíku a zamierila k východu z jedálne.

***

„Zase ste sa pohádali?" pošepkala mi do ucha Mia, sediaca v lavici v uličke vedľa mňa. Pri jej slovách sa mi šmyklo pero a cez pol strany sa ťahala modrá čiara.

„Ja som sa hádala. On sa ani nepokúšal," zasyčala som jej naspäť. Profesor stojaci pri tabuli sa na chvíľu otočil a s bielou kriedou v ruke si nás premeral. Rýchlo som sklonila hlavu a vrátila sa k čarbaniu vzťahov nezmyselných fyzikálnych zákonov.