Dievča z neznáma

24.kapitola - Ultimátum

„Prečo si mi to nepovedal hneď? To som musel čakať ako debil, kým mi to oznámi niekto iný?!" naštvane zvolal smerom k Dannymu.

„Prepáč, ale mal som dosť čo robiť, aby som sa s tým vysporiadal sám," bezmocne rozhodil rukami Danny a následne si ich prekrížil na hrudi.

Alexovi sa na tvári usídlil nečitateľný výraz. „Blbá správa. Jedna blbá správa!"

„Taaak fajn, veľmi rada by som sa zúčastnila tejto bezpochyby komickej, teda, ehmm pardon, vážnej debaty, ale už musím ísť---" Cúvala som dozadu.

„Ty," namieril na mňa brat prstom, „vedela si to." Obranne som pred seba vystrčila ruky. „Vedela si to však? Tssss, jasné, že si to vedela, keď tu v noci bol Tom. Skvelé," neveriacky zdvihol hlavu k stropu a nervózne sa premával na vozíku sem a tam.

„Počkať, môj brácho tu bol?" nadvihol obočie Danny.

„Čo sa to tu deje?" z kuchyne sa ozval štvrtý hlas.

„Mama, chceš sa aj ty pripojiť do diskusie? Môžeš rozšíriš zbierku „Tí, čo to vedeli skôr, než Alex"," ironizoval brat. Mama, vo svojom typickom outfite tvorenom čiernou sukňou a vysokými opätkami, ostala stáť na prahu kuchyne, zmätená tromi ešte zmätenejšími ľuďmi.

„Danny, ako sa cítiš?" Mama k nemu pristúpila a zovrela ho v objatí.

„Dobre, teta," zasmial sa. Maminu tvár križovali obavy. „Skutočne. Nie je mi nič, s čím by si neporadilo zopár liekov."

„Ešte si z toho uťahuj!" rozčuľoval sa Alex, červený od zlosti. Mamu to ale čiastočne presvedčilo.

„Denise, môžeš na slovíčko?" oslovila ma mama, a vztýčením palcom ukázala za seba. „A vy dvaja, ak sa chcete hádať, von," vypoklonkovala ich z miestnosti. Danny poslušne vyšiel, podržal dvere Alexovi, ktorý do neho nahnevane štuchol a sám si trucovito podržal dvere. Danny odstúpil a sledoval ho, ako sa sám trápi. Alex sa prebojoval cez dvere a tresknutím ich zabuchol. Mama si odfrkla nad ich správaním a postavila sa za kuchynský ostrovček.

„Dáš si kávu?" spýtala sa, zalievajúc tú svoju horúcou vodou a mliekom.

„Vieš, že takúto kávu nepijem."

„Bolo doma dobre?" pýtala sa ďalej podozrivo sladkým hlasom.

„Uhm, s Alexom sme pozerali NHL. Musela si prísť, keď som išla naproti Dannymu," klamala som. Posledné, čo teraz potrebujem, je domáci trest. Nech mi pokojne navalí kopec domácich prác a extra umývanie riadu, je mi to jedno, len nech ma nenecháva zamknutú doma.

„Nebola by z teba dobrá herečka," pokrútila hlavou. Z vrecka vytiahla mobil, chvíľku čosi ťukala a potom ho otočila čelom ku mne. „Volal profesor Lonsgale," významne si ma premerala a tým mi dala jasne najavo, že vie všetko.

Rezignovane som zvesila plecia. „Fajn, je to tak. Prepáč, ale koho som mala poslať po úlohy?"

„Úlohy? Vážne, Denise? Na nič viac sa nezmôžeš? Profesor ťa videl v parku a potom na parkovisku. Vraj si s niekým telefonovala a potom si sa kamsi ponáhľala."

„Áno, domov! Pretože som si bola pre tie knihy!" horúčkovito som ju presviedčala.

„A v centre mesta? Aj tam si bola pre knihy?"

„A to máš zase od koho?" prižmúrila som oči.

„To nie je podstatné. Proste to viem. Teraz mi, prosím, vysvetli, prečo si neostala doma, ako som ti povedala? Potrebuješ to počuť viackrát? Alebo mám vyhľadať ušného? Ak chcem, aby si bola doma a doliečila sa, tak ma máš počúvnuť. Čo si tam dopekla robila, Denise?" dožadovala sa odpovede. Len som tam bez slov nemo stála. Mám jej povedať – ále vieš, hľadala som svojho potenciálneho otca, a ... hmmm, myslím, že som ho našla. Skvelé však? Pozvem ho na večeru? Môžem, mama? Tak môžem?? Budeme jedna veľká šťastná rodina! Nie, takto to nepôjde. Mama by ma prerazila.