Dievča z neznáma

60.kapitola - Všetko sa mení

Spod postele som vytiahla menší fialový kufrík a odzipsovala ho. Otvorila som šatník a z vešiaka som zvesila hrubý pletený sveter. V Bostone má byť chladno. Úhľadne som ho uložila do kufríka, vedľa červeného kabátu. Na vrch som položila rozčítanú knihu, ktorú som dostala nedávno od Johna. Vložila som dnu aj nabíjačku na mobil, mp3 prehrávač a minerálku a kufrík som bez problémov zazipsovala. Bola som pripravená na odchod. Hodiny ukazovali trištvrte na jednu poobede. Mala som ešte chvíľu čas. Sadla som si k oknu a z vrecka vytiahla pípajúci mobil.

Patrick: Kedy ide vlak?

Od nervozity mi zovrelo hrdlo.

Denise: Musíme sa porozprávať

Mobil som hodila na posteľ a tvár si ukryla do dlaní. Nedokázala som tomu uveriť. Nikdy som si to nevšimla. Žiadne náznaky, zvláštne správanie - jednoducho nič. A dnes máme spolu cestovať do Bostonu, ako som ho požiadala. V hlave som si pripravovala monológ, ktorý som sa mu chystala odrecitovať, ale vždy to stroskotalo pri slove „Ahoj".

„Denise, všetko je pripravené." John nakukol do izby, s hlavou medzi dverami.

„Dobre, ešte navštívim Dannyho a potom ťa dobehnem na stanici." Vstala som a vzala skladací dáždnik. Prikývol, prstami poklopkal po dverách. „Si si istá, že nemám ísť do Bostonu s tebou?"

„Nie, nebudem teba ani mamu zdržiavať od práce. Aj tak idem len na otočku. A bude tam predsa teta Sarah, v Bostone má nejakú služobnú prácu," vyhovárala som sa, hoci som sa neplánovala stretnúť s tetou. Keby som sa však na ňu nevyhovorila, pravdepodobne by ma samu nepustili, hoci do Bostonu je to len čosi vyše päťdesiat kilometrov. Mamu som nechala v tom, že idem navštíviť Alexa. Okrem toho som sa však chcela porozprávať s Derreckom, dúfajúc, že mi povie viac o tej čudnej dohode medzi ním a Marcelom.

„Tak ťa aspoň odveziem do nemocnice," ponúkol sa.

Zatvorila som skriňu. „Fajn."

John ma vysadil pred nemocnicou a potom sa už ponáhľal do práce. Nadýchla som sa a vyšla po schodoch dovnútra. Náhlila som sa k Dannyho izbe, neustále kontrolujúc čas na mobile. Chcela som mu ponúknuť, či by nechcel ísť so mnou. Aspoň by sa porozprával s Alexom. Som si istá, že cestu by zvládol. V poslednom čase sa cíti lepšie a aj vyzerá lepšie. Nové lieky jeho srdcu očividne pomáhajú. Siahla som na kľučku a potiahla ňou smerom dole, na čo sa s vŕzganím otvorili. Po Dannym však nebolo ani stopy. Posteľ bola prázdna a úhľadne uprataná. Na stolíku neležali jeho osobné veci, z poličky pod televíziou zmizli videohry a knihy. Zamračila som sa a vyšla na chodbu. Oproti kráčala sestrička, ktorá sa o Dannyho väčšinou starala.

„Dobrý deň," oslovila som ju. „Na aké oddelenie ste ho preložili?"

„Daniela Collinsa?" Spýtavo nadvihla obočie. Nazrela do notesa, ktorý niesla v rukách. Prebehla po zozname pacientov, až sa napokon zamračila a pokrútila hlavou. „Nepreložili. Už nie je pacientom tejto nemocnice."

„Prosím?" zvolala som znepokojene. „A kde je teda? V domácej liečbe?"

Mykla plecom. „Viac neviem, slečna, to už nie je v mojej kompetencii. Je mi to ľúto." Stisla mi plece a náhlila sa dlhou úzkou chodbou. Zvraštila som čelo a vyšla z nemocnice von, s telefónom priloženým k uchu. Na druhej strane dlho vyzváňalo, pokým hovor nezodvihol.

„Áno?" ozval sa po dlhej chvíli.

„Vďakabohu." Vydýchla som si a dlaňou si prešla po čele, šťastná, že počujem jeho hlas. „Kde si, Danny? Som v nemocnici a sestrička mi povedala, že vraj už nie si pacientom."