Dievča z neznáma

8.kapitola - Listy

Vŕtanie vŕtačky. Skutočne? Takto skoro ráno? K tomu prudké lúče slnka bijúce mi do očí. Och, choďte radšej preč. Keď cítim chlad, sú ukryté pod sivou zásterkou našuchorených oblakov. Keď cítim teplo, nedá sa pred nimi ukryť do tieňa.

„Preber sa už z toho," hučal mi do ucha známy hlas. Hoci som mu nevidela do tváre, dokázala som celkom presne určiť, kto na mňa vrieskal. „Nepočuješ?! Preber sa!"

„No tak, Denise, vstávaj už konečne!" Rozlepila som unavené oči a pokúsila sa zaostriť. Prudké svetlo ustúpilo a konečne som sa prebrala zo sna do reality. Nado mnou sa skláňala Mia a triasla mnou. Prečo ma tak bolela hlava? Mám pocit, že sa chystala roztrieštiť na márne kúsky!

„Nechaj ma, chcem ešte spať," zahundrala, priťahujúc si tenkú prikrývku bližšie k telu. Mia ju však zo mňa okamžite strhla. „Čo robíš?!" osočila som sa.

„Si v tom fakt hrozná. V pití, myslím. Ja s tým problém nemám, ale ocovi to hovoriť nemusíš, dobre?" Miin smiech mi znel v ušiach ako bijúce zvony. Ale jej slová stačili na to, aby som sa dokonale prebrala. Dopekla. Ja som to včera fakt prehnala. Konečne som si spomenula na včerajšok. Vynára sa mi rozčúlená tvár Miinho otca. Potom už len chlapčenská postava so smiechom odchádza z izby, no a nakoniec ujo Norris, ktorý ma posiela ľahnúť si na Miinu posteľ. Ten chlapec. Bože, čo som zase vyviedla? Len dúfam že to nebol...

„...a keby si videla Ryana, haha," smiala sa bez najmenších zábran a výčitiek. Ako môže byť taká pokojná?! Keď to mama zistí, zabije ma. Som rada, že dnes som do večera u Mii, aspoň neschytám mamin hnev v plnej sile. Tak počkať... Čo to hovorila.. Ryan?!

„Odkiaľ išiel Ryan?" spýtala som sa so silnejúcim tušením.

„Veď zhora. Ty si nepamätáš? Kriste, Denise, ty si trieda." Ľahla si na posteľ vedľa mňa a poddala sa ďalšej vlne smiechu. Už si pamätám. Nanešťastie úplne presne. Ten sprostý, nechutný, slizký, egoistický idiot. Opäť raz som sa utvrdila, aký je to hlupák. A aká som ja naivná a hlúpa krava. Takto mu len dávam šancu provokovať ma a robiť si zo mňa žarty aj naďalej. Tvár som si skryla do dlaní, a prepustila som zúfalý ston.

„Som v keli," zvolala som so značným zúfalstvom v hlase.

„Prečo? Čo ste..." Mia na mňa vygúľala oči a nadvihla obočie. „Čo ste to tu preboha stvárali?" Radšej som sa jej priznala, Ryan aj tak s určitosťou roznesie po celom meste, čo sme robili, plus si to ako bonus prifarbí podľa svojich predstáv. Môžem dať zdar tomu zvyšku spoločenského života, ktorý som mala. Už nikdy neopustím štyri steny svojej izby. Bože, prečo ja? Už nikdy nebudem piť. Ako som sa mohla tak znížiť? Až k Ryanovi? Toto je zlé. Naozaj, naozaj zlé.

„Ty si teľa," smiala sa Mia naďalej. „Alkohol oslepuje. Možno si nachvíľu myslela, že Ryan je vlastne ú-ú-ú-plne milý chalan, ktorý vô-ô-ô-bec nie je prelietavý," čvirikala mi tu zavčas rána. Vlastne je vyše desať hodín.

„Vážne, už by si mohla prestať." Vstala som a hodila po nej vankúš. Oplatila mi úder druhým vankúšom.

„Tak? Aké to bolo? Vrátili sa ti staré spomienky? Boli časy, keď si mi o ňom básnila v jednom kuse," zapárala. Vážne, niekedy vie byť otravnejšia ako osika.

Snažila som sa ju ignorovať a hľadala po izbe svoju kabelku. Ležala na toaletnom stolíku. Vyhrabala som z nej tabletku na bolesť hlavy. Keď som sa zbadala v zrkadle, skoro som dostala infarkt. Strapaté vlasy som si uviazala do copu a v kúpeľni som si zmyla všetky pozostatky včerajšej, teda aj dnešnej noci. Tabletku som zapila vodou z umývadla, pretože nemám odvahu zliezť dole do kuchyne, kde je pravdepodobne pán Norris. Po včerajšku nie. Pozrela som na čerstvo vyspatú Miu. Sedela za toaletným stolíkom a česala si svoje dlhé blond vlasy. Aj bez mejkapu a po prebdenej noci bola stále krásna. Uvažovala som, či žiarliť na jej gény, ktoré očividne zdedila po svojich atraktívne vyzerajúcich rodičoch. Jej staršia sestra, ktorá cestuje po svete, je ďalším jasným dôkazom. Sadla som si na posteľ a rukami sa zaprela do periny.