Dievča z neznáma

10.kapitola - Perfektný zadok

Sedela som na lavičke pred nemocnicou. Pre Dannyho prišla sanitka a okamžite ho previezli sem. Neboli sme ďaleko, tak som sem dokráčala. Od strachu ma išlo roztrhnúť. Sestrička ma poslala preč, že jeho rodina je na ceste, tak som zatiaľ bola pozrieť Alexa, ale spal. Tak som skončila tu, odvrhnutý záchranca chudáka Dannyho. Páni, mala by som si svoje šialené myšlienky zapisovať, pomyslela som si.

Na parkovisku pred nemocnicou zastavilo auto, z ktorého sa vyrútili dvaja starší ľudia. Krátko po nich vystúpil Tom. Zakývala som na neho. Niečo povedal svojmu otcovi, ten prikývol, a pomalými krokmi kráčal smerom ku mne. Postavila som sa.

„Vďaka, že si bola s ním. Inak by ešte teraz ležal niekde na ulici."

„To je samozrejmosť," usmiala som sa. Pre strach v jeho očiach som mala pochopenie, presne také isté obavy som mala pri Alexovi. Strčil si ruky do vreciek a prešľapoval z nohy na nohu. Sršala z neho nervozita a neistota. Z vrecka na džínsoch vytiahol škatuľku cigariet a zapálil si.

„Fajčíš?" Potiahol si a venoval mi roztomilý pohľad, ako by si až teraz uvedomil, že vlastne stojím pri ňom a bojí sa mojej reakcie na jeho neduh.

„Len keď som nervózny. Stále to omieľam, ale, naozaj... Neviem, ako ti poďakovať. Povedz, čo môžem urobiť. Hocičo." Zavial silnejší vietor a rozfúkal mu vlasy. Rukou si ich zahrabol dozadu. Neochotne som si priznala, že som z jeho pohľadu som išla do kolien, hoci som to výrazne potláčala. Len pokoj, Denise, sústreď sa na čosi iné, napríklad na Dannyho, alebo brata. Zhlboka som sa nadýchla a ovládla tak svoje pocity.

„Och, prestaň," pokrútila som hlavou. „Je to Danny. Pre neho čokoľvek."

„No tak," trval na svojom, no keď pochopil že sa nechytám, zamyslel sa, „a čo tak niekam zájsť? Napríklad zajtra, alebo pozajtra večer?" navrhol. Div, že my oči nevypadli z jamôk, obrazne povedané. Pretože keby som ich naozaj vypúlila, asi by sa zľakol, že som akýsi kríženec vlkodlačieho mutanta s mimozemšťanom a s krikom by zdrhol kade ľahšie.

„To má byť akože rande?" nadvihla som obočie.

„Také kamarátske." Ouč. Kamarátske rande. Je to slovné spojenie vôbec legálne? „Vlastne sa ani nepoznáme, ak nerátam obchod, a tú oslavu a ešte tú cestu cez noc domov, keď som ťa stretol s Kate v nákupnom centre," vyratúval. Pri tom prvom spomenutom som sa určite začervenala. „No tak, o nič predsa nejde."

„Neviem, čo by na to povedala Kelly..." zaspätkovala som.

„Poznáte sa?"

„Uhm. Chodíme spolu do školy." Nemám v pláne ho zaťažovať našou búrlivou históriou. Čo to majú za divný vzťah? Teda, ak sa to dá nazvať vzťahom. Keď som si ale spomenula na Kelly a Andyho dnes, na chodbe v škole, rozhodla som sa.

„Fajn, tak kamarátske rande. Platí." Spokojne sa usmial a obzrel sa.

„Tak fajn. Ja idem." Cigaretu hodil na zem a dym udusil podrážkou tenisky.

„Fajn," prikývla som s prihlúplym úsmevom.

„Fajn," zopakoval, s úsmevom pokrútil hlavou a vošiel do nemocnice.

Chvíľku som za ním len tak hľadela. Ani neviem, či som bola proste zamyslená, alebo som celkom úmyselne hľadela na jeho zadok. Čo si nahováram. Samozrejme, že to druhé. Ale aký perfektný zadok, pomyslela som si, na svojej myšlienke som sa ako správny psychopat zasmiala. Otočila som sa smerom k autobusovej zastávke.

Čím bližšie som bola k domovu, tým som bola nervóznejšia. Aspoň na chvíľu som mala vďaka Dannymu a Tomovi možnosť uniknúť realite, no tá je teraz späť. Dookola som si cestou autobusom v hlave pripravovala monológ a otázky pre mamu. No hlavne netuším, čím začať. Či to na ňu hneď vychrliť, alebo nenápadne prejsť na inú tému. Hlavu som si oprela o sedadlo, snažiac som sa ignorovať chlapca, ktorý mi neustále kopal do nohy, počúvala som hudbu a sledovala scenériu mesta. Teplé lúče slnka, ktoré ešte pred chvíľou zalievali dolinu mesta Providence, sa teraz schovali za tmavé mračná. Po pár minútach cesty autobus zastavil na zastávke v našej štvrti. Bála som sa. Možno pravdy, ak by sa moja teória potvrdila. Možno som sa bála, že to bude napokon úplne inak. Že vyjde najavo omyl a zistím, že ten muž nie je mojim otcom a nikdy sa tak nedozviem, prečo je Derreck ku mne taký chladný. Vytiahla som kľúčiky a odomkla. Rovno som prešla do kuchyne, kde už na mňa za stolom čakala mama. Pred sebou mala notebook a niečo ťukala do klávesnice. Keď ku mne zodvihla zrak, zároveň zatvorila notebook a trochu ho posunula nabok. Na tvári mala presne taký istý výraz, aký má vždy, keď je na mňa naštvaná. Ale to, čo sa stalo v sobotu, ma teraz absolútne nezaujíma. Zaujíma ma len pravda.

Sadla som si pred mamu za stôl, ktorá už chcela spustiť, keď som sa sklonila a zo školskej tašky som vytiahla zväzok papierov a listov. Mama si obsah nechápavo premerala, no vzápätí zneistela. Zhlboka som sa nadýchla.

„A teraz mi povedz pravdu," začala som.