Dievča z neznáma

25.kapitola - Bitka

Už hodinu som len tak ležala zababušená v prikrývke a vnímala zvuky okolia. Za otvoreným oknom v korunách stromov ševelil čerstvý jarný vetrík, spev vtákov občas prerušilo okoloidúce auto. A ten otravný tikot hodín! Skontrolovala som mobil, či mi náhodu Tom neodpísal. Samozrejme, nič. Ozvali sa prvé tóny mojej obľúbenej pesničky na budíku. Vypla som ho a vstala.

„Cítiš sa lepšie? Vieš, že si vypísaná do zajtra," presviedčala ma mama neskôr pri raňajkách. Vychutnávala som si chrumkavý toast, ananásový džús a mamin dohovor o tom, ako som utrpela šok z havárie, že som zranená a najradšej by ma zbavila svojprávnosti.

„Viem. Chcem ísť do školy," odpovedala som trochu trpko. Možno to spôsobila naša včerajšia hádka. Ale ani nemusela, keďže my sa v poslednom čase hádame neustále.

„Odpusti si ten tón," upozornila ma bez toho, aby odtrhla zrak od monitoru jej laptopu. „Dnes prídem neskôr, vlastne až zajtra ráno. Mám nejaké vybavovačky, tí Lancasterovci mi už kvalitne brnkajú na nervy. Tak prosím ťa, zanes po škole tie obálky čo som ti spomínala pani Courtney, dobre?" mrmlala si skôr sama pre seba. Prikývla som. Vstala a laptop odložila do čierneho lesklého kufríka. „Potom idem na večeru s Johnom a jeho rodičmi, takže asi budem nútená stráviť nechcený večer so svojou budúcou svokrou," potriasla hlavou, akoby to bolo úplne nepredstaviteľné.

Prestala som prežúvať a presne v tej chvíli, keď som s vypúlenými okáľmi hľadela na mamu, opätovala mi rovnaký vyjavený pohľad. „Budúca svokra? S Johnom sa budete brať?" zhíkla som.

Nervózne si zapravila pár vlasov do perfektného drdolu. „Takže tá spoločná večera, kedy sme ti to chceli oficiálne oznámiť, sa asi ruší..."

„Nie, nie, nie! Ja... Och, tú večeru zorganizuj! Ja len, páni... Netušila som, že je to medzi vami až také vážne."

„Je to medzi nami vážne už viac ako dva roky, takže..." zmätene sa usmiala, načo jej očerveneli líca. Páni. Moja mama sa červená. Moja mama sa bude opäť vydávať. Moja mama, ktorej jediná láska bol dosiaľ jej pracovný laptop a služobné auto značky Audi. Na ústa som si priložila dlaň a zabránila tak ďalšiemu výkriku. „Ale Alexovi zatiaľ ani slovo, je to jasné?"

Na chodbe sa ozval zvuk kolies kĺžucich po plávajúcej podlahe. Spoza rohu sa vynoril Alex s kruhmi pod očami, bledší ako stena. „Áno, zase ma zo všetkého vynechajte. Veď ja nič nepotrebujem vedieť. Dobrý kamarát mi mizne pred očami, zo mňa je doživotný mrzák a vy si tu pokojne debatujte o nezmyselných tajnostiach." Zvraštila som čelo, ale bola som ticho. Alex je ráno vždy mrzutý, ale teraz to bolo iné. Cez plece som si prehodila školskú tašku a prešla okolo neho na chodbu. Až sem som cítila ten odporný smrad alkoholu, ktorý sa okolo neho vanul.

„Alex, poď na slovíčko," privolala si ho mama. Alex po mne otrávene zazrel a odtlačil sa do kuchyne. Uvažovala som, či to chcem počuť, ale rozhodovanie dlho nepotrvalo, pretože hodinky ukazovali trištvrte na deväť. Bez slov som za sebou zabuchla vchodové dvere a náhlila som sa na školský autobus.

Po celé vyučovanie som si pripadala ako nejaký tajný agent na supertajnej misii, alebo ako Sam, Clover, či Alex z animovaného seriálu Totally Spies. Na konci každej hodiny som sa preplazila z triedy, vykukla som za roh a keď som mala pocit, že na blízku nie je nikto, kto by sa mi chcel za niečo pomstiť a vytriasť zo mňa dušu, pokojne som prešla cez chodbu do ďalšej učebne.

„Toto je choré," Mia pľasla knihami o jedálenský stôl a sadla si na drevenú lavičku oproti mne. Bol čas obeda. Na silu do seba tlačím napodobeninu niečoho, čo mala byť zemiaková kaša. Veľmi rýchlo som to však vzdala som a radšej sa pustila do zeleninového šalátu, ktorý mal byť chutnou spásou.