Dievča z neznáma

43.kapitola - Stávka

Lesklá guľa sa ladne kotúľala po hladkom povrchu dráhy, až narazila na prvú kolku. Takmer všetky popadali. „Takto sa to robí!" skríkla Mia, klopkajúc obuvou určenou na bowling, Nesmierne sa premáhala obuť si ju, no napokon objavila farbu, ktorá sedela k jej nohaviciam. Ach. Od radosti poskočila a tleskla si s Keithom.

„Si na rade, Pat," kývla na Patricka, ktorý sa už pripravoval na svoj hod. „Skús ma tromfnúť." Žmurkla na neho. Pat si posmešne odfrkol. Vyhrnul si rukávy džínsovej košele a postavil sa na základnú čiaru. Teatrálne rozhodil rukou a hodil. Všetky kolky popadali.

„Strike!" zvolal a samoľúbo pozrel na Miu. „Čo si vravela o tromfnutí?" zaškeril sa.

Mia pretočila očami a fľochla mojim smerom. Nadvihla obočie a hlavou kývla k dráhe. „Si na rade."

Usrkla som si z ovocnej drte. „Ani náhodou," odmietla som rázne a ešte raz som si obzrela halu. Vysoký biely strop bol pokrytý bodovými svetlami a pri bowlingových dráhach podopretý stĺpmi. Okolo stĺpov boli stoly a pri nich kožené kreslá. Pri vstupe do haly bol pult, za ktorým stál správca a rozdával obuv. Z reproduktorov po krajoch pultu sa niesli chytľavé tóny.

„Bože, nebuď lama.." pokrútila hlavou, ako keby sa rozprávala s malým deckom. Vlastne mi táto hra na netýkavku prišla celkom zábavná. Áno, som zvrátená.

„Prišli sme sa sem baviť, Denise. Trochu nám to kazíš," zapojil sa Pat.

„Som rukojemník, pamätáš? Ja som sem ísť nechcela. Tak trochu si ma donútil," pripomenula som mu dnešné rodeo na parkovisku. „No tak, už si ma nepotrestal dosť? Proste ma odvez za Dannym do nemocnice, a všetkým vám to uľahčím."

„Nezaškodí ti zabaviť sa. Tráviš s ním príliš veľa času."

„Príliš málo na to, koľko času mu zostáva," zvolala som, no ihneď som si zahryzla do jazyka. Nechcela som to povedať tak, no stalo sa. Zamyslene som slamkou miešala topiacu sa ľadovú drť. Mia sa obzrela kamsi za seba, Keith sa tváril, že je nesmierne zaujatý leštením svojej bowlingovej gule. Robím to zase. Kazím náladu všetkým naokolo svojimi skvelými pesimistickými rečami. I keď v tomto prípade už nemôžu byť viac reálnejšie.

„Tak dosť, ideš hrať," prerušil Pat nepríjemné ticho. „Netúžim vidieť ťa zožierať sa takýmito pesimistickými rečami." Schmatol ma za ruku a zdvihol z pohodlného koženého kresla. Radšej som hodila nedopitý pohár do koša a nasledovala ho, pretože som sa dnes už viackrát presvedčila, že vzpierať sa mu je úplne zbytočné. „Na," podal mi guľu neónovo fialovej farby a postrčil ma k dráhe. Neisto som do nej vložila prsty a postavila som sa na čiaru. Pozrela som sa doprava a uvidela malé, možno desaťročné dievča, s dvoma vrkočmi zviazanými ružovými gumičkami, ako trafilo takmer všetky kolky. Vzdychla som si. To musí byť hračka. Bez zbytočného otáľania som ju vrhla na dráhu. Minula som. Do uší sa mi doniesol Miin smiech.

„Tromflo ťa malé dievča!" zvolala pobavene.

„Aspoň sa trochu snaž." Pat mi podal ďalšiu guľu.

„Ja som sa ale snažila." Zazrela som po ňom a vzala mu ju z rúk. Tento krát som si dala záležať viac. Snažila som sa guľu správne nasmerovať, ale aj tak skončila v pravej priehradke. Teraz sa rozosmial už aj Patrick. Mala som chuť im obom oplieskať hlavy kolkami. Alebo rovnou jednou z tých najťažších gúľ.

„Poď sem, ukážem ti to." Predviedol mi, ako správne stáť. „Nie je dôležité zamieriť na kolky, ale predovšetkým sledovať tamtie šípky. Tie ťa správne navedú. Nejako takto." Natiahol sa a opäť trafil všetky, na čo sa k nám zozadu donieslo Miino hlboké povzdychnutie. „Naučím to aj teba?" podpichol ju.