Dievča z neznáma

13.kapitola - Slečna Dokonalá

Zobudila som sa na vytrvalé zvonenie budíka. Naslepo som tľapkala po nočnom stolíku a zhodila ho na zem. Pár krát zapípal a potom stíchol nadobro. Asi budem potrebovať nový.

Sťažka som položila nohy na chladnú podlahu a prehodila som cez seba hrubý huňatý župan, akoby vonku mrzlo. Dnes nejdem do školy. O hodinu mama odchádza do Bostonu pre Alexa. Po jej odchode taktiež príde teta Sarah, pretože ešte ako správny vorkoholik musela bežať do práce aspoň na hodinu, a potom by sme mali ísť nakúpiť zoznam vecí, ktoré nám mama zanechala na dlhom lístočku. Keď som si viazala vlasy do vrkoča, do izby mi bez ohlásenia vtrhla Lizzy.

„Dobré ráno," začvirikala. Podišla k oknu a teatrálne odostrela záclony, čím dovolila raňajším slnečným lúčom preniknúť dnu.

„Vyzeráš byť plná energie," podotkla som.

„To je tou ovocnou šťavou, čo som si urobila. Nedokážeš si ani len predstaviť, ako to osvieži a preberie! Vlastne prečo o tom teraz hovorím, poď si hneď teraz dať," odrapotala a už bežala z mojej izby preč. Povzdychla som si. Keď som sa osprchovala a hodila na seba pohodlné tepláky, zišla som dolu do kuchyne. Lizzy sedela za stolom a niečo ťukala do svojho macbooku. Miestnosťou sa ozýval jej zoznam piesní na Spotify.

Zdvihla ku mne pohľad od obrazovky. „Pozvala si Miu?"

„Jasné," zamrmlala som a naliala som si ovocnú šťavu.

„A iných kamarátov?"

„Lizzy, vieš o tom, že to nie je žiadna slávnosť kráľovnej Alžbety, však? Pár kamarátov a rodina, alebo plánuješ pozvať celé mesto?" spýtala som sa so štipkou sarkazmu.

„Prosím ťa. Čím viac ľudí, tým lepšia zábava," mykla plecom, „a ten tvoj kamarát... myslím, že sa volá Ted..."

„Tom," opravila som ju.

„No ten," ťukla sa do čela. „Príde?" spýtala sa s nádejou v hlase. Čo s ním stále má?!

„Neviem, možno," neurčito som odvetila a zo skrinky vytiahla kukuričné lupienky. Väčšina ľudí by ich teraz pravdepodobne zaliala mliekom, alebo nasypala do jogurtu, ale ja ich jem takto, väčšinou priamo z balenia, ako zemiakové lupienky. Nasypala som si za plnú misku a sadla si za stôl oproti nadšenej Lizzy.

„Dnes s tebou nie je veľmi reč. Dúfam, že sa to do večera zmení."

„Určite," prikývla som s plnými ústami a tým som aj ukončila túto debatu. Na Alexa a rodinu som sa skutočne tešila. Len som dúfala, že sa nezjaví Derreck.

O pol hodinu prišla teta Sarah, ako vždy dokonale upravená, v dobre padnúcom saku a vysokých opätkoch. Prezliekla som sa do džínsov, hoci mi bolo totálne jedno, keby som išla do obchodu aj v teplákoch. Teta Sarah je však autorita sama o sebe, tak som neprotestovala. Keďže v našom meste podľa Sarah nie je žiadne poriadne nákupné centrum, odviezli sme sa s jej BMW do Bostonu. Domov sme sa dostali až okolo tretej poobede. To už bola doma mama, aj s Alexom. Z domu sa vynoril usmiaty ujo Thomas a pomohol nám s taškami dnu. Snažila som sa vyhnúť všetkému tomu chystaniu a čačkaniu záhrady, a tak som išla pohľadať Alexa. Bolo mi jasné, že na druhom poschodí nebude. Vošla som dnu, a z prahu dverí som ho zbadala sedieť vo vozíčku pred schodiskom. Bol mi otočený chrbtom, hlavu mal mierne zaklonenú dozadu.

„Ahoj," zvolala som. Zatočil hlavou doľava a snažil sa s vozíkom otočiť smerom ku mne. Nesnažila som sa mu pomôcť, viem, že to chce zvládnuť sám. Keď sa mu to podarilo, usmiala som sa a objala ho.

„Konečne niekto, kto sa mi nesnaží za každú cenu pomáhať."

„Poznám ťa. Určite by si na mňa nakričal, ak by som sa čo i len dotkla toho vozíka."