Dievča z neznáma

68.kapitola - Čas zastal

Pomaly som zaklipkala očami. Reflexívne som pred tvár predostrela dlaň, aby som sa ukryla pred ostrými lúčmi slnka. Šplhalo sa už vysoko na oblohu. Zívajúc som sa natiahla po mobil. Bolo čosi vyše jedenástich hodín pred obedom. V ušiach mi okrem príjemného ticha hral hukot vĺn z neďalekého oceána. Na parkovisku sa ozvalo štartovanie motora a smiech detí. Odhrnula som prikrývku a naťahujúc si každú časť tela, obzrela som sa za seba. Patrick spal na bruchu na druhom konci postele, otočený hlavou k dverám kúpeľne. Na chrbte sa mu odrážali ranné slnečné lúče. Vytiahla som mu deku vyššie a prešla po špičkách do kúpeľne.

Čakal nás druhý a zároveň posledný deň v Saint Marco. Patrick chcel ostať aj cez pondelok, ale to som odmietla. Mama sa zajtra vracia z New Yorku a nemienim riskovať možnosť, že sa vráti skôr ako ja. K tomu som ešte stále nepovedala Mii, aby ma kryla. Neviem, čo jej povedať. Nechcem si predstaviť, čo by povedala na tento malý výlet.

Tvár som si opláchla pod prúdom studenej vody a rozčesala čerstvo umyté vlasy. Posledný krát som sa skontrolovala v zrkadle a vyšla z kúpeľne. Patrick ešte stále spal. Potichu som prešla ku kufru a odzipsovala ho. Vytiahla som z neho modré džínsy s vyvýšeným pásom a čierne tričko s nápisom. Prezliekla som sa do nohavíc a potom som si stiahla modré tričko na spanie. Keď som bola prezlečená, začula som šuchot. Obzrela som sa za seba a zočila Patricka, ležiaceho na chrbte, s rukami podopretými pod hlavou a pobaveným úsmevom na perách.

„Ak by som to potreboval, za striptíz by som si zaplatil," odvetil chrapľavým ranným hlasom. Cítila som, ako ma oblieva červeň.

„Nepočul si o tom, že zízanie je neslušné?"

„Záleží od toho, na čo zízaš," poopravil ma, s úškrnom na perách. Len ťažko som zakrývala rozpaky. „Si hladná?" spýtal sa, s jednou rukou založenou pod hlavou, druhou si trel rozospaté oči. Nerozumiem tomu. Ako môže niekto aj po zobudení vyzerať tak dobre?

„Ako vlk," prisvedčila som. Vstal z postele a prešiel ku kreslu, cez ktoré bolo prehodené tričko, košeľa a nohavice. Ja som zatiaľ upratala pokrčené prikrývky a vankúše na posteli.

„Tak sa môžeme ísť niekam naraňajkovať. Ak chceš, môžeš skúsiť nejakú miestnu špecialitu, napríklad lasagne," podpichol ma so škodoradostným úsmevom na perách.

Hodila som po ňom vankúš. „To nie je vtipné Patrick!"

Vankúš sa mi vrátil, ale omnoho väčšou silou, „Patrick?" zopakoval s prižmúrenými očami.

„Tak Marco," zasyčala som so smiechom, hodiac po ňom ďalší vankúš, najsilnejšie, ako som dokázala.

„Už to nezachrániš," zavrčal, schmatol vankúš a zaútočil na mňa skôr, než som sa mohla na atak pripraviť.

***

„Čo povieš na croissanty? K tomu by sme si mohli dať ovocný šalát a nejakú šťavu. Alebo žeby palacinky?" Čítala som z jedálneho lístka. Sedeli sme na terase penziónu Shirley's. Tri stoly ďalej od nás sedel starší manželský pár Japoncov. Z nášho miesta bol krásny výhľad na šíry Atlantik. Pohojdávala som nohami sem a tam, listujúc stránkami menu. Patrick ma nepočúval. Neprítomne hľadel kamsi do diaľky. Kopla som ho do nohy, čím som si konečne získala jeho pozornosť.

„Nad čím si sa zamyslel?"

Pozrel na mňa a usmial sa, „Nad ničím. Croissanty znejú dobre. Pôjdem to objednať." Odsunul stoličku, vstal a veľkými francúzskymi dvermi prešiel dovnútra. Povzdychla som si a zapozerala som sa na krásny výhľad. Ostávalo nám menej než dvanásť hodín. Veci v moteli sme si už dopredu pobalili, pretože dnešok sme chceli stráviť už len v meste. S Patom sme uvažovali nad kolotočmi, ktoré sú od včera v Saint Marco. Nikdy som na žiadnych nebola, preto ma to aj celkom lákalo. Chceli sme zájsť aj k pobrežiu. More v tejto časti štátov síce nie je tak teplé ako na južnejšej Floride, ale je určite príjemnejšie ako v New Yorku. Okrem toho sú v prístave pre návštevníkov určené malé člny, ktoré sa dajú na hodinu požičať. Je tu toľko vecí, ktoré by som chcela vyskúšať, ale času je málo.