Dievča z neznáma

38.kapitola - Krutá pravda

„Uhm, ahoj, Tom," zvolala som prekvapene. „Teba som tu nečakala." Zovrela som pery a pohľad uprela na jeho sivomodré oči, o čosi modrejšie, ako tie Dannyho, ktoré sa zase ťahajú viac do siva. Tom spýtavo nadvihol obočie.

„Nečakala?" spýta sa nechápajúc, no potom chápavo vydýchol. „Zabudla si."

„Zabudla... Na čo?"

„Sľúbila si, že pôjdeme spolu za Dannym. Od včera je na vyšetreniach a dnes má povolené návštevy."

„Och, jasné!" Na moment som zatvorila oči. „Úplne mi to vypadlo. Mala som toho veľa.. v poslednej dobe."

„Uhm, všimol som si." Na chvíľu sme si vyčítavo pozerali do očí, no naše vzájomné vraždenie pohľadmi som radšej ukončila. Otočila som sa a z vešiaka vzala bundu. Spýtavo som na neho pozerala, až pochopil a uhol sa, aby som mohla vyjsť von a zamknúť. Na polceste k jeho autu ma ešte schmatol za ruku a otočil k sebe. Pritiahol si ma bližšie a pozrel mi do očí.

„Nezavolala si," odvetil krátko.

„Ako som povedala, nebol čas."

„Na kino si čas mala," povedal ticho a prstami mi zašiel do vlasov.

„Tak si ma videl," vydýchla som.

„Na neviditeľnosť bohužiaľ patent nemáš." Naklonil sa ku mne, no uhla som. Nechápavo zvraštil obočie.

„Danny nás čaká," šepla som a uvoľnila sa z jeho zovretia. Nastúpila som na sedadlo spolujazdca, ignorujúc búšenie srdca. Prešiel okolo auta, nasadol a zamieril do Downhillskej nemocnice. Ani jeden z nás sa už k predošlému incidentu v tej deň nevyjadril.

„Už sa neviem dočkať," tešil sa, keď sme kráčali dlhou chodbou k Dannyho izbe.

„Myslela som, že nikto nemá rád nemocničné prostredie," podpichla som ho.

„O tom nehovorím. Doktori vraveli, že sa Dannymu polepšilo. Veľmi," odvetil so šťastným úsmevom.

„To je fantastické!" zvolala som nadšene. Konečne dobrá správa! Úprimne, išla som sem veľmi neochotne. Nie kvôli tomu, že by som Dannyho nechcela vidieť. Chcela som sa vyhnúť pohľadu, ako trpí, hoci to nedáva najavo. Ale teraz sa mu polepšilo a po dlhej dobe uvidím na jeho perách úprimný úsmev. Tom stisol kľučku, ešte raz sa na mňa usmial a vošli sme dnu. Danny ležal na bruchu a čítal nejakú knižku. Letmo som skontrolovala, či nenastal ďalší úbytok na jeho váhe. Našťastie vyzeral celkom ako minule, ak nie ešte lepšie. Natiahol ku mne ruky a objal ma.

„Vás dvoch som tu spolu nečakal," nadvihol obočie. „Odkedy sa znova bavíte?" Tom sa chystal odpovedať, ale predbehla som ho.

„Sme kamaráti," odvetila som a veľavravne pozrela na Toma, ktorý neochotne prikývol.

„Keď myslíš," mávol rukou Danny.

„Tak, ako dopadli vyšetrenia?" spýtala som sa, keď knižku odložil bokom. „Počula som, že sa ti polepšilo."

„Ehm, tak trochu," nervózne sa zasmial. S Tomom sme si vymenili nechápavé pohľady.

„Myslela som, že sa tešíš," zamračila som sa.

„Jasné, že áno," usmial sa a jednou rukou ma zovrel v náručí. Možno som si to len nahovárala, ale v jeho objatí bolo niečo... Akási nervozita. Tom sa však šťastne usmieval, tak som mu nechcela pokaziť radosť, hoci som čosi tušila. Tak som radšej vzala Dannyho knihu, otvorila na náhodnej strane a začala čítať. Náš veselý smiech zakrátko prerušilo klopanie na dvere. Vzápätí dnu vstúpila sestrička.