Dievča z neznáma

27.kapitola - Dodávateľ a nezvaný hosť

Dni ubiehali rýchlo.

Od divnej 'hádky' s Tomom (ťažko povedať, čo to vlastne bolo), ktorú doteraz celkom nechápem a asi ani nikdy nepochopím, ubehol mesiac a ja som sa rozhodla, že nebudem ako tie dievčatá, ktoré celé dni preplačú. Chvíľami som sa tvárila ako mŕtvola, ktorá sedela pod oknom vo svojej izbe, pozorovala oblohu, mala v ušiach slúchadlá a dookola počúvala tie isté pesničky od Arctic Monkeys či Kodaline. No po incidente s Keryanom, ako som premenovala Kelly a Ryana, som sa rozhodla žiť ďalej svoj život, aký som viedla pred tým všetkým, čo sa v poslednej dobe odohralo. Takmer...

Po onom večere som sa naplno venovala škole, chodila na doučovanie z matematiky, vďaka čomu som si zlepšila priemer a profesor Lonsgale na mňa už nezazeral spoza svojej katedry. Opäť som zarezávala v mestskej knižnici pod dozorom Emmy, ktorá úspešne dopísala esej na šesťtisíc slov. Potom tu boli pravidelné návštevy Dannyho v nemocnici, keď si ho lekársky zbor povolal na rutinné vyšetrenia. Aspoň to tvrdili. Danny mi prezradil, že sa o neho rodičia príliš boja a strachujú, že doma s ním, v prípade najhoršieho, nič nezmôžu. Zatiaľ sa vraj cíti dobre, okrem toho, že mu ubudlo na váhe a každé jedno objatie bolo ako objímať vzduch, no podľa slov lekárov je to skôr vplyvom stresu. Napriek tomu však večne rozosmieval mňa aj mamu, ktorá doma trávila čím ďalej tým menej času, kvôli plánovaniu zásnub, svadby a pracovným záležitostiam. Vždy oponovala, že má teraz mnoho času na plány, no paradoxne si stále nedokázala nájsť čas na zorganizovanie spoločnej večere s nami a jej snúbencom Johnom. Tak som teda mnoho dní trávila s Dannym.

Jar sa pomaly chýlila ku koncu, tak sme po vyšetreniach chodili na prechádzky do parku za nemocnicou. Obdivovali sme krásu košatých líp a magnólií, vôňu čerstvo pokosenej trávy či pestrofarebných kvetov. Ak nám počasie neprialo, zapadli sme do nášho domu a sledovali sme strašidelné filmy, napchávali sa popcornom a smiali sa trápnym filmovým efektom. Občas sa k nám pripojili Mia s Patrickom. Alex okolo nás chodil ako bez duše. Odmietal sa k nám pripojiť a odstrkoval nás aj všetkých ostatných. Zo svojej izby vyšiel len v prípade hladu. Myslím, že do toho znovu spadol. A tento krát veľmi tvrdo. V blízkom kontakte bol snáď len s Derreckom, ktorý ho pomaly obracal proti nám. Hneval ma pocit, že mu nedokážem pomôcť, hoci som sa o to pokúšala mnohými spôsobmi.

A napokon tu bola tá vec s Tomom. Zakaždým, keď k nám Danny prišiel a ja som s úsmevom postávala na chodbe, sledujúc, ako vchádza dnu, v kútiku duše som dúfala, že sa kdesi za ním zjaví jeho vysoká postava. Ani raz za ten mesiac neprišiel. Naposledy som ho videla v meste, určite videl aj on mňa, ale vyhol sa mi. Ja by som urobila to isté.

Do reality ma vrátilo Miino šklbanie ma za ruku. Práve sme sedeli na obede na školskej terase a preberali najnovšie dianie v meste. Teda, ona preberala. Ja som sa zamýšľala nad tým, ako sa mi za pár mesiacov život domrvil. Viac som sa ako obyčajne sústredila na spomienky a obdivovanie okolitej prírody. Milujem leto. Keď som na ňu spýtavo pozrela, ukázala doprava. Stál tam profesor Lonsgale.

„Nechcem rušiť, ale môžem na chvíľku, Denise?" bez slov som sa zdvihla a s pohľadom *pomoc* som ho nasledovala do jeho učebne. Mia mi ešte ukazovala vztýčené palce. Vkročili sme do jeho učebne matematiky nachádzajúcej sa na opačnom konci školy. Na tabuli bolo rozpísané učivo o kvadratických funkciách. Ľutujem tých chudákov, ktorých to dnes čaká. Ktorý hlupák do matematiky sakra natrepal písmená?! Okrem mňa tu na neho čakalo ďalších pár študentov.

„Všetkých som si vás zvolal kvôli vášmu prospechu."

Čiernovlasý chlapec, s nohami vyloženými na stole, si odfrkol. „Tak to aby som sa pratal." Chystal sa odísť, ale Lonsgale ho zastavil.