Dievča z neznáma

46.kapitola - Sklamaná

      „Alex, čo tu robíš?!" zhíkla som prekvapením. „Ty... Vrátil si sa?" Vzbĺkol vo mne kúsok nádeje.

„Pf," odfrkol si. „Len som si prišiel po nejaké papiere do školy."

„Vraciaš sa na výšku?"

„Možno. Ak ma tam ešte vezmú, po tom všetkom."

„Samozrejme, že ťa vezmú," pokúsila som sa o povzbudivý úsmev. „Si bystrý."

„Netvár sa, že ťa to zaujíma." Prižmúril oči, otočil sa na vozíčku a zamieril do obývačky. Postupne prehľadával všetky šuplíky v skrinke. Postavila som sa na prah dverí, oprela som sa o zárubne a s rukami prekríženými na hrudi ho pozorovala. Bláznivo sa hrabal v kope dokumentov, niektoré z nich vypadli na zem. Neveriacky som pokrútila hlavou. Bývanie v Bostone mu očividne vôbec neprospelo. Práve naopak, bývanie s Derreckom posilnilo jeho panovačnosť a aroganciu. Dúfala som, že ho Derreck z toho dostane. Hoci je to otrasný človek, na synovi mu skutočne záleží. „Super, mám to," zdvihol nad hlavu euroobal s papiermi. Otočil sa a prešiel okolo mňa.

„Počkaj, to je všetko?" Nadvihla som obočie. „To si prídeš len tak bez ohlásenia, vezmeš si nejaké stupídne papiere a hneď aj odídeš? Len tak?"

„Ja nechápem, čo zas riešiš." Prišiel k vešiaku a prudko šklbol hnedou bundou, aby spadla. „Neprišiel som na rodinný pokec."

„Myslela som, že za tých pár týždňov prídeš k rozumu."

„Očividne nie," odvrkol. Obliekol si bundu a siahol po kľučke.

„Neodpovedal si na moje správy," zastavila som ho. „Volala som ti minimálne stokrát, Alex! Stokrát! A to nehovorím o sms-kách! Ako si mohol? Celý čas si sa tu hral na pána Urazeného namiesto toho, aby si prišiel a všetko si to s nami vydiskutoval. Ale nie, ty nie! Radšej si ako zbabelec kysol na zadku niekde v Bostone!"

Alexove oči sa rozšírili šialenstvom. „Na zadku, hej? Pokiaľ si dobre spomínam, som na vozíku!"

„Ja... Nemyslela som to tak.." habkala som. „Alex!" Pokúsila som sa ho zdržať. Došlo mi, že inak ako násilným zadržaním to nepôjde. Siahla som po kľučke a zatarasila mu cestu.

„Pustíš ma? Ponáhľam sa na poštu," odvetil pokojne, keď v tom vo dverách zaštrngali kľúčiky. Odstúpila som od dverí a pustila mamu, ktorá sa snažila dostať dovnútra. Keď však zbadala Alexa, zamrzla na mieste a bez slov na neho pozerala. Alex sa spamätal ako prvý. Prešiel okolo mamy a zišiel po rampe, ktorú mu tam ešte pred pár mesiacmi namontoval strýko Thomas s Johnom. Pred domom zastal čierny Land Rover. Derreck vystúpil a otvoril kapotu auta.

„Vanda," kývol hlavou Derreck, na mňa samozrejme ani len nepozrel. Mama odvrátila tvár a zahľadela sa na svoje čierne lodičky. Derreck dotlačil Alexa k autu. Pomohol mu nasadnúť a potom poskladaný vozík uložil do kufra.

„Mama, ty snáď nič neurobíš?" Vytočene som rozhodila rukami. „Nenechaj ho odísť druhýkrát, už viac nie!" Mama neodvetila. Odvrátila zrak a chladne hľadela na odchádzajúce auto.

„Je to Alex," odvetila prosto, akoby už svoj boj vzdala.

„Skvelé!" zvolala som a naštvane vbehla do domu. Dupajúc som vybehla po schodoch, vzala si bundu a kabelku a vrátila som sa na prízemie. Obula som si nízke čižmy, obliekla si bundu a vzala kľúče.

„Kam ideš?" spýtala sa.

„Za Alexom. Nenechám to len tak," zvolala som odhodlane. „Odvezieš ma do centra?"