Dievča z neznáma

48.kapitola - Tajomstvá

„...Nebezpečná havária sa odohrala na Nothinghillskej ulici vo východnom Providence. Matka dvoch detí je vážne zranená, deti vyviazli bez vážnejších problémov. Viac informácií môžete očakávať vo večernom spravodajstve."

Odfrkla som si a prepla na ďalší kanál.

„Celý deň očakávame prehánky, silný, miestami nárazový vietor. Ak cestujete do Filadelfie, teplo sa oblečte, potrápi vás kombinácia víchrice a lejaku."

Pretočila som očami a opäť prepla.

„Mimoriadna správa. Zúfalá rodina pátrajúca po stratenom synovi sa konečne dočkala," spozornela som a zúrivo šťukla do tlačidla hlasitosti. „Richie White - osemnásťročný chlapec z Texasu, ktorý bol nezvestný dva týždne - sa našiel neďaleko kanadských hraníc. Pátranie tak bolo okamžite ukončené."

Sklamane som si povzdychla a prepla na ďalšiu stanicu. Lakťami som sa opierala o linku v kuchyni a hľadela na televíziu v obývačke, na ktorú som cez stenu s priestranným otvorom pohodlne dovidela. Do obývačky sa v tom vrútila mama, postavila sa pre televíziu a vypla ju.

„Mama!" zvolala som. „Čo si myslíš, že robíš?!"

„Neprajem si, aby si to sledovala. Čo čakáš, že sa dozvieš? Dobré správy?" rozhodila rukami.

„Možno len dúfam, že sa nedozviem zlé," hlesla som. Mama si povzdychla a prešla z obývačky ku mne do kuchyne. Snažila sa zachytiť môj pohľad, ja som však oči sklopila. Opatrne sa natiahla po mojej ruke.

„Sú to len tri dni, Denise. Určite sa vráti," upokojovala ma.

„O to nejde!" Vstala som zo stoličky a pristúpila k stolu. Do skleneného pohára som naliala pomarančový džús. Chcela som sa napiť, ale triasla sa mi ruka. Položila som ho naspäť na mramorovú linku. „Chcem len vedieť, či je v poriadku," takmer som šepla.

„Chápem ťa," odvetila mama pomaly, očividne vyberala slová opatrne, aby ma nerozčúlila. „Ale to, že budeš celé hodiny pri televízií sledovať každú, aj nezmyselnú správu, tomu nijako nepomôže." Neveriacky som pokrútila hlavou. „Daj tomu čas." Prešla som okolo nej na chodbu. Z obuvníka som vytiahla členkové čižmy hnedej farby a cez plece som si prevesila ruksak. „Kam si myslíš, že ideš?"

„Do knižnice," odvetila som, berúc si do ruky knihu Oscara Wildea. „Musím sa učiť."

„Neurob nič hlúpe, Denise," upozornila ma ostražito. „Nenúť ma najať si súkromného detektíva."

„Čau, mama," ignorujúc jej pripomienky som vyšla z domu. Zabuchla som za sebou dvere a vydala sa v ústrety potope na ulici. Na zem dopadali ťažké kvapky dažďa, ktoré zmývali prach a špinu do odpadového poklopu. Rozprestrela som dáždnik a rýchlym krokom kráčala k budove knižnice. Úmyselne som išla cez ulicu, kde stál dom Collinsovcov. Všimla som si, že na prvom poschodí sa svietilo. Poštová schránka pri bránke bola plná neprevzatej pošty. Pán a pani Collinsovci to teraz musia mať ťažké. Jeden syn v nemocnici, druhý už tretí deň nezvestný, pomyslela som si, s pohľadom upretým na zväzok obálok. Upútala ma jedna, ktorá mala vpredu napísané Thomas Steven Collins. Pod menom a adresou bola uvedená pečiatka psychologickej ambulancie Dr. Petersona. Vtedy sa na terase rozsvietilo svetlo. Nasadila som si kapucňu a rýchlo kráčala preč. S úľavou som vošla do haly knižnice. Bundu a dáždnik som odložila na vešiak a dvojkrídlovými dverami vošla do hlavnej miestnosti. Emma - ešte stále moja nadriadená - tu dnes nebola. Namiesto nej pri pulte postávala staršia pani, s okuliarmi na špičke nosa a prešedivenými vlasmi zopnutými modrou sponkou.