Dievča z neznáma

2.kapitola - Egoista

„Nez-ná-šam pondelky!" Mia sa snažila poriadne zdôrazniť každú jednu slabiku. Minimálne to bola snaha zaujať moju opäť stratenú pozornosť. Odložila som knižky späť do skrinky. Mia naštvane nahádzala knihy do tej svojej a obzrela sa v zrkadielku. Svoje dlhé blond vlasy s ružovým ombré mala vypnuté dohora v cope, a pramene vlasov natočené vo vlnách. Práve si kontrolovala stav svojej maskary, ale ja si myslím, že ona to nepotrebuje, je prirodzene pekná. Pri nej sa takmer každé dievča cíti menejcenné. Zároveň sa nikdy nepovyšovala nad ostatné dievčatá, za čo si vyslúžila moju úctu.

„Skončila nám posledná hodina," upozornila som ju na tento nepodstatný fakt. To sme už vychádzali zo školy a smerovali do našej obľúbenej kaviarne pri rieke. Opäť tu bol jeden z tých krásnych dní, kedy končí zima a príroda sa konečne prebúdza.

„Že vyučovanie skončilo neznamená, že pondelok musím nenávidieť len päť hodín."

„Máš pravdu. Ľudia skutočne pondelky nenávidia len pár hodín počas dňa," dala som jej za pravdu. Nie, že by som nemala náladu na jej rozprávanie, ale proste mi myšlienky pobehovali späť k tomu chlapcovi z obchodu. Ubehol už týždeň a pol, a ja som ho za ten čas nikde nevidela. To vysvetľuje jedno. Nie je odtiaľto. V podstate sa mi uľavilo. Nepotrebujem, aby hlásal po meste, akú trapku stretol pri pulte s kondómami.

„A bol pekný? Ten v obchode," spýtala sa ma Mia, keď sme už sedeli na terase kaviarne. Nachádza sa v centre mesta, uprostred námestia pri rieke. Opäť raz som obdivovala bezchybnú oblohu bez jediného obláčika. Drobná plavovlasá čašníčka nám práve priniesla pitie. Čakala som, kým zmizne, pretože mi bránila vo výhľade na môjho o takmer tri roky staršieho brata Alexa, sediaceho s partiou kamarátov tri stoly od nás. Museli tu byť už dlhšie. Sedeli vo vnútri a už si dávali do nosa. Mohlo by mi to byť jedno, je prakticky dospelý, dvadsaťjeden má o pár mesiacov. Dovtedy môže bez zábran využívať svoje falošné ID, ktorý má v tomto meste už takmer každý. Kývla som mu na pozdrav hlavou, on mne tiež. Jeho tupí kamaráti sa pozerali na nás a smiali sa.

„Nevšímala som si jeho výzor. Nie som ty," odvetila som so žmurknutím, odpovedajúc na jej otázku o chlapcovi z obchodu.

„Jasné," zaškúlila pochybovačne. Otvorila som ústa, že sa budem brániť, ale niekoľko stolov od nás som zočila Patricka. S úsmevom na tvári prišiel k nejakému dievčaťu s chalanom, pozdravili sa, a sadol si k nim.

„A na mňa stále kašle," prevrátila som očami.

„Možno má iné starosti," mykla plecom a odpila si zo svojho latté.

„Nevyzerá to tak. Vieš čo?" zdvihla som sa zo stoličky, takmer som pritom vyliala svoju kávu. A jej vyliatu by som nebránila. Aj tak je odporná. „Mala by som ísť za ním." Ale na nič som sa nezmohla, pretože ma v tom momente zastavil prúd nadávok vychádzajúcich z úst vysokého chalana s vlasmi tmavšími ako eben. Bolo by mi to úplne ukradnuté, keby ten chalan, ktorý si išiel vyškriekať dušu, nebol môj bývalý, Ryan. Ešte horšie bolo keď som si uvedomila, že kričí na môjho brata – Alexa.

„Ešte raz sa budeš pchať medzi mňa a Dianne, tak za seba neručím!" Skupinka okolo brata sa rozosmiala.

Alex sa oprel o stoličku a založil si ruky na prsiach. „Neviem o čom hovoríš," zatváril sa prekvapene, priam až ublížene. Chystal sa podať ďalší zo svojich skvelých hereckých výkonov.

Urobila som dva kroky smerom k nim, ale Mia ma chytila za lakeť. „Nechaj ich. Nechceš si snáď vyrobiť scénu pred všetkými," šepla Mia a poobzerala sa okolo seba. Väčšina ľudí sa venovala iným veciam.