Dievča z neznáma

19.kapitola - Cukríkové mesto

„Vážne, nemôžeš byť taká pokojná."

„A prečo by som nemala byť?"

Mia neurčito mykla plecom. „Na hnev máš plné právo."

„Nie, Mia. Nemám potrebu byť naštvaná na celý svet. To prenechávam iným špecialistom," žmurkla som.

Bolo pol desiatej ráno. Z postele ma vyhnal Miin úpenlivý telefonát s prosbou, aby som okamžite prišla. Vychrlila zo seba rad desiatok ospravedlnení týkajúcich sa včerajšieho večera v podniku. Vyčítala si, že ma tam nechala samu. Cítila som sa ako úplný sebec, pretože ja som v skutočnosti odišla kvôli Tomovi, nie preto, že sa mi nevenovala. Potom sa pustila do rozprávania o Mattovi, kedy som ju stopla, a rovno som sa vydala na cestu k nej, keďže Matt a jeho prešľapy sú na dlhé rozprávanie. Akosi sa to však zvrtlo a dostali sme až k otázke o otcovi. Potrebovala som o tom konečne niekomu povedať. Ničím som si nebola istá. Otec sa správal zvláštne, čo ma len podnietilo v domnienke, že mi čosi tají. Odľahlo mi, keď som zo seba všetko dostala.

„Ty si taká silná."

„Znieš ako postava z dramatického filmu. Si taká silná," napodobnila som jej tón.

„Ha. Ha," sekala slová s použitím môjho obľúbeného sarkazmu v hlase, „a vôbec, čo sa chystáš robiť s otcom? Teda.. Marcelom? Budeš ho hľadať? Tie listy, čo si čítala, určite obsahujú nejaké zaujímavé informácie," pokračovala, zatiaľ čo sa maľovala pred veľkým zrkadlom. Kým ja ešte len vstávam z postele a preberám sa zo spánku, ona vstane plná energie a stihne sa osprchovať, prezliecť a namaľovať. Ako sama vraví, ranná rutina. Jediné, na čo teraz ráno dokážem pomyslieť, sú výdatné raňajky, pomyslela som si a rukou si pohladila škvŕkajúce bruško.

„O tej starej panej som ti už hovorila. To je všetko, čo viem," odvetila som. Chytila som hrebeň s prírodnými štetinami, ktorý mi Mia hodila, a prečesala som si pramene gaštanovohnedých vlasov.

„Ááá, mala som zimomriavky, keď si mi tú ženu opisovala," pošúchala si ramená. „Byť na tvojom mieste, ešte by len otvorila dvere, už by som bola jednou nohou v hrobe."

„Vieš ty byť aj seriózna?" Šmarila som po nej vankúš, na čo sa pobavene uškrnula. „Pomôžeš mi o ňom niečo zistiť? O Marcelovi?"

„Hmm, možno," uvažovala s pohľadom upretým na strop. Vtedy sa prudko otvorili dvere a v nich stála pani Norrisová. Má čosi po štyridsiatke, ale svojou krásou sa bez problémov vyrovná viacerým tridsiatničkám. S minimom vrások na alabastrovej pleti bez štipky mejkapu, odfarbenými blond vlasmi a prívetivými orieškovými očami vyzerá skutočne mladistvo. Na tácke niesla lievance poliate čokoládovým sirupom a dva poháre s mliekom.

„Dobré ráno, teta," ticho som odvetila. Po tom, čo sa stalo minulý týždeň, sa teraz pred Miinými rodičmi trošku hanbím. Hlavne pred jej otcom, ktorý videl v priamom prenose mňa a Ryana. Bŕŕŕ. Obaja sú to kultivovaní, distingvovaní ľudia, ktorí pravidelne chodia do divadla a zúčastňujú sa najvýznamnejších plesov.

Mildred na posteľ položila veľkú tácku a tak, ako s tichosťou prišla, tak aj odišla. Mia počkala, kým sa vzdiali do bezpečnej vzdialenosti. Vrhla sa na lievance a ja som pokračovala v presvedčovacích taktikách.

„No tak. Si lepšia ako FBI. Zahanbila by si aj Sherlocka," rozhodila som rukami. Určite už bola dávno rozhodnutá, ale zbožňuje, keď ju presviedčam. Pretože vtedy ju zahŕňam komplimentmi. Kde by ona bola bez nich.

„Den, upokoj sa." Pristúpila ku mne a chytila ma za plecia. „Nájdeme toho Marcela a zistíme, či je naozaj tvojim otcom, jasné?"

Prikývla som a objala ju. „Ďakujem," zachripela som, „za všetko." Po chvíľke sa odtiahla so sebavedomým výrazom *samozrejme, som predsa najlepšia* a spustila ďalší nekonečný monológ o včerajšku, ako si to parádne užila a ako to dala Mattovi vyžrať. Niekto vie, ako si poradiť s problémami.