Dievča z neznáma

Epilóg

Venované všetkým úžasným čitateľom (áno, práve tebe)

Prechádzala som sa po vzdialených uličkách Providence, obklopená len vysokými, košatými stromami. Žiadne budovy, žiadne autá, len voľná príroda. V diaľke, v samotnom závere tichej ulice, bolo vidieť rozkvitnutú aleju; miesto, kde sa bude konať svadba. Príroda akoby vytušila, čo sa chystá, vyslala spevavcov čupiacich na vetvičkách stromov, aby spievali svoje vtáčie serenády. Sprevádzal ma príjemný ruch; kvákanie žaby a žblnkot vody z neďalekého potoka, šuchot lístkov v korunách stromov, či takmer nečujné pískanie vetra, ktorý rozvieval sukňu mojich svetlomodrých šiat.

Z perfektnej idylky ma vyrušilo pravidelné, rytmické búchanie kladiva o čosi ťažké, kamenné. Inštinktívne som pozrela naľavo, odkiaľ zvuk prichádzal. Za mohutnými kmeňmi stromov sa rozprestierala kopcovitá lúčka, posiata pomníkmi. Prešla som cez bránku v nízkom železnom plote, ktorý lemoval celú ľavú stranu a oddeľoval chodník a stromy zakrývajúce cintorín za nimi. Dostala som sa na cestičku vysypanú štrkom, zvlnenú a rozvetvenú viacerými smermi. Za zvukov zabárania sa mojich opätkov pomedzi drsné kamienky, vykročila som serpentínovým chodníčkom. Len kde-tu som prešla okolo jedného z asi štyridsiatich pomníkov, roztrúsených na ploche dvoch akrov, v dostatočnej vzdialenosti od seba. Vystúpila som vyššie na nízky kopec, kde už chodník neviedol; namiesto neho tu bola nasadená tráva, spod ktorej vykúkali nezbedné hlávky pestrofarebných lúčnych kvetov. Na úpätí kopca sa týčil brezový les. Kmene stromov boli prehnuté pod ťarchou dlhých konárov dopadajúcich až na zem. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a odhrnula si vlasy z tváre, aby som mala dobrý výhľad na pomník predo mnou. Bol jednoduchý; do hladka opracovaný kameň, zvrchu zaoblený, bol zapustený do zeme. Pred ním stála jedna sviečka a veniec. Do kameňa bolo zlatými písmenami vyryté:

Tu odpočíva Marcel Jablonsky

priateľ, syn, otec

Stará mama si priala, aby bol otec pochovaný na Slovensku, aby ho mala nablízku. Tu je len náhrobný kameň, ktorý dala urobiť mama, pár dní predtým, než sa konal pohreb v Providence. Ten, ktorého som sa nezúčastnila.

Kľakla som si a vytrhala trsy trávy obrastajúce pomník z jeho strán. Z listovej kabelky krémovej farby som vytiahla zápalky a zapálila sviečku. Vedľa som položila bielu ružu.

„Nezašpiň sa," ozval sa hlas spoza môjho chrbta, „nerád by som na poslednú chvíľu zháňal šaty pre družičku." Pokrútila som hlavou a vstala som, aby som Toma mohla objať.

Tvár odvrátil k otcovmu pomníku. Podišli sme bližšie. Hlavou som sa oprela o jeho rameno a hľadela na zlaté písmená. Takto sme tam stáli hodnú chvíľu, v tichosti, obaja sme premýšľali o svojich veciach. Sukňa šiat mi povievala v slabom vánku.

Cítila som potrebu navštíviť toto miesto. Mala som pocit, že to otcovi dlžím. Teraz, keď som tu, navyše s Tomom, nervozita z návratu úplne opadla. Bol to oslobodzujúci pocit. Trvalo rok, kým som sa ako-tak vyliečila z otcovho odchodu, a budem sa liečiť ešte veľmi dlho. No bolo načase sa pozviechať a vstať na vlastné nohy. A to sa mi, myslím, podarilo. Občas ma ešte pichne pri srdci, pri strašných spomienkach, ktoré som zatlačila hlboko do úzadia mysle. Sústredila som sa na to, že je tu so mnou, v mojom srdci. Spoznala som svoju rodinu, jeho matku, otca, všetkých členov rodiny. Takto mám pocit, že mám z neho toľko, koľko len môžem. A to ma činí šťastnou a pokojnou na duši.

Predsa tu bola ale jedna záležitosť, ktorá ma nad zložitými udalosťami nútila premýšľať. Tí muži, ktorí ma obrali o otca, sa mu vyhrážali cez rodinu. Existuje čosi horšie? Nemala som potuchy, či sa otcovou smrťou niečo zmenilo, alebo sa pokúsia zničiť život aj mne. Derreck to pochopil ako posledné varovanie a ušiel kamsi ďaleko, ak by sa po ňom pokúšali pátrať. Dosiaľ sa ohlásil len Alexovi, ktorému ale zakázal šíriť informácie o jeho pobyte. Odhodlane som vystrčila bradu, hľadiac na oblohu. Ak by chceli, už by bolo dávno po mne. Očividne dosiahli všetko, čo chcelo.