Dievča z neznáma

20.kapitola - Jazda

Už sa zotmelo. Obloha plynulo prechádzala zo svetlomodrej, cez oranžovú, modrofialovú, až sa sfarbila ponurými tmavými farbami. Čiernu sieť kde tu osvetľovalo blikanie žiarivých hviezd. Na štrkovitom pobreží pri jazere plápolal oheň a postaral sa aspoň o ako také teplo. V jeho kruhu už sedelo zopár ľudí, jeden chlapec brnkal na gitare, ostatní ho počúvali. Ďalší, medzi nimi aj Mia, boli roztrúsení po pláži a zabávali sa. Pohľadom som vyhľadala to dievča, ktoré by malo poznať Marcela, teda aspoň zbežne. Stála pár metrov od ohňa s kamarátkou. Zapravila som si prameň vlasov za ucho a vydala sa k nim.

„Ahojte, ehm... My sa nepoznáme, som Denise," predstavila som sa. Obe dievčatá na mňa so záujmom pozreli. Ela skutočne vyzerala tak, ako mi ju Mia opísala. Ale menej namyslene, hoci môj čuch na ľudí je dosť mizerný.

„Cassie," usmialo sa nižšie dievča. Svojimi rovnými vlasmi, tmavšími ako nočná obloha nad nami, mi trochu pripomínala Samaru z filmu Kruh. Jej bledá pleť k tomu dojmu prispievala. A hneď aj odišla so slovami, že nie je dostatočne opitá.

„Ja som Ela," sladko sa usmialo druhé dievča a prehodilo si tmavé vlasy dozadu.

„Ja viem," usmiala som sa a ukázala na Miu.

„Camille?"

„Áno, ale nevolaj ju jej celým menom. Neznáša to," upozornila som ju s úsmevom.

Piskľavo sa zasmiala. „Ty si odtiaľto?"

„Nie, z Providence."

„Myslela som si," nadvihla dokonalo pestované obočie a odpila si zo svojho pohára. „Nevyzeráš, že by si bola miestna," odpovedala na môj spýtavý pohľad.

„Akože som divná?"

„Akože si normálna," usmiala sa. „Z tohto mesta mi už šibe. Dokončím školu a vypadnem odtiaľto."

„Počuj, nebolo by to príliš, ak by som sa ťa niečo spýtala..." odhodlala som sa vyzvedať ohľadom Marcela, ale zastavila ma slovami „Ahoj, zlato!" a potom sa už obkrútila okolo krku prichádzajúcemu chlapcovi. Odvrátila som hlavu, keď sa mu prilepila na pery.

„Cesty z Providence sú strašné a...tak počkať. Si to ty, Denise?" oslovil ma známy hlas.

„Danny, ahoj," zmätene som sa usmiala. Nemotorne ma objal, tým jeho typickým rugbyovským objatím. Hoci to bolo len na zlomok sekundy, nemohla som si nevšimnúť tej zmeny váhy. Ako keby som sa objímala so vzduchom. Rozpačito som sa odtiahla.

„Teba som tu nečakal."

„Poznáte sa?" divila sa Ela.

„Tu Den sa ťahá s mojim bratom," vypustil bez rozmýšľania. Môj pohľad musel stáť za to, pretože som behom chvíľky prešla z paprikovo červenej na úplne bledú. Danny sa zasmial. „Robím si srandu. Je to sestra môjho najlepšieho kamaráta. Alexa, veď ho poznáš," vysvetľoval nechápavej Ele, ktorá neustále niečo ťukala do mobilu.

„Fajn, no, ja... Musím ísť, to otec," vymenili si veľavravné pohľady. „Čau zlato." Pobozkala ho, potom pozrela na mňa. „Rada som ťa spoznala, Denise."

„Počkaj, chcela som niečo vedieť..."

„Inokedy!" zakričala ešte a už sa náhlila preč. Pri jednej z chatiek zastalo čierne auto, luxusné BMW. Super, jediná možnosť ako zistiť viac – a ja ju nechám zdrhnúť na drahom autíčku. Som šikovná.

„Jej otec. Bez komentára," mávol rukou Danny. Okolo prešlo dievča a podalo nám dve plechovky piva. Svoju som strčila do ruky Dannymu.

„Nevedela som, že cvičíš." štuchla som ho, keď sme kráčali popri jazere.