Dievča z neznáma

61.kapitola - Stále sa hneváš

Všetkým vám takto oneskorene želám šťastný nový rok = aby bol taký, aký si ho predstavujete. A dúfam, že tu so mnou stále budete. Za to vám chcem vlastne aj poďakovať: ďakujem, že DZN čítate. Je to už osem mesiacov, čo som sa zaregistrovala na wattpad. Vy, moji čitatelia, ste mi prirástli k srdcu, pretože len vďaka vám je DZN pravidelne kdesi pri špičke najlepších romance píbehov. Možno nepatrí medzi tie úplne najlepšie a najobľúbenejšie, ale našlo si svojich čitateľov. A za to vám patrí obrovská vďaka.

Teraz si už užite túto dlhšiu kapitolu.

__________________________

„Vážení cestujúci, vlak Interdence z Providence práve prichádza na vlakovú stanicu Back Bay Station v štvrti South End. Je to konečná stanica," ozval sa takmer nečujne ženský hlas z rozhlasu vo vlaku. Ponaťahovala som sa, schmatla červený kabát a kolieskový kufrík a opustila už prázdne kupé. Ak sa mi stanica v Providence zdala preplnená, tak s Bostonom sa to nedalo ani len porovnať. Tony ľudí sa náhlili a tlačili smerom k východu a krížom krážom sa prekrikovali. V ušiach mi hrala ozvena z rozhlasov a pískanie kolies o koľaje. Okamžite som si ten ruch veľkomesta zamilovala. S úsmevom som vykročila po nekonečne pôsobiacich schodoch, pripravená z dnešného dňa (a Derrecka) vytrieskať maximum. Letmo som prebehla pohľadom po parkovisku, hľadajúc voľný taxík. Uprostred kolóny som zočila povedomé auto bielej farby. Keď z neho vystúpila ryšavka s vlasmi pevne uviazanými v drdole, skrehla som. Teta Sarah ma vyhľadala pohľadom a zamávala na mňa. Neisto som jej odmávala späť. Pre-bo-ha. S týmto som nepočítala. Nečakala som, že mama s Johnom vezmú moje slová vážne. To, že je momentálne Sarah na služobnej tu v Bostone, mi slúžilo ako celkom dobrá zásterka, ale neplánovala som s ňou stráviť čas. V duchu som sa prekliala za svoju neschopnosť a s hraným úsmevom som sa nechala zahrnúť objatím tety. Do nosa mi udrela jej luxusná jazmínová vôňa.

„Zlatko, tak rada ťa vidím." Objala ma. „Ako sa má mama? Zabrali jej tie bylinky, čo som jej odporučila?" zaujímalo ju, ťahajúc ma k jej autu. Myslela na deň, kedy sa mama vrátila opitá zo zásnub a ráno jej bolo hrozne. Teta Sarah, ktorá bola takisto na oslave, bola celý ďalší deň v Providence, a tak jej nakúpila nejaké bylinky od tetiek na trhu.

„Áno, pomohli," zamrmlala som, vložiac maličký kufrík na zadné sedadlá.

„To som rada," zaštebotala. „Vezmem ťa k sebe do služobného bytu, dobre?" navrhla, zapínajúc autorádio.

„Uhm," prikývla som, hľadiac von oknom. Takto som si to nepredstavovala.

„Tak fajn." Usmiala sa, pridala hlasitosť na autorádiu a vydal sa na cestu po Columbus Avenue. Pootvorila som okienko a pozorovala okolie. Slnko sa pomaly skláňalo nad obzorom. Vial svieži vánok, prinášajúci slanú vôňu Atlantiku. Chodníky lemovali vysoké budovy vrhajúce tieň na trojprúdovú cestu. Všade panoval čulý ruch. Po chodníkoch kráčalo množstvo ľudí, niektorí z nich sa pristavovali pri maličkých obchodíkoch s ovocím a zeleninou, dekoráciami do domácnosti, či ochutnávali tradičné fish and chips v stánkoch patriacim spoločnosti Cheers Boston.

Sarah zabočila doľava, čím sme sa vyhli hluku a ocitli sa tak v pokojnejšej štvrti menom Cambridge. Po pravej strane sa črtali vysoké stromy v parku Public Garden. Opäť zabočila, tentoraz doprava. Náhle spomalila a zaparkovala na okraji vozovky. Budova na rohu dvoch ulíc mala desať poschodí. Byt Sarah bol celkom na prízemí; maličký balkón bol tak nízko pri zemi, že by nebol veľký problém pristaviť si dlhší rebrík a nerušene prekĺznuť dovnútra. Vzala som kufrík a nasledovala Sarah po točitých schodíkoch.