Dievča z neznáma

1.kapitola - "Žuvačky"

Po ulici, kde medzi rodinnými domami stojí aj ten náš, pobehovali malé deti a nadšene výskali. Slnko dnes tak nezvyčajne praží, až som musela nazrieť do kalendára a presvedčiť sa, že je skutočne ešte len koniec februára. No aj napriek tomu som si užívala dotyk teplých slnečných lúčov, ktoré ma šteklili po tvári. Pretože viem, že takéto počasie nepotrvá dlho.

„Sľúbila si!" skríkla mi do ucha Mia cez slúchadlo mobilu.

„Ja viem! Preboha.." Zafučala som, pričom Preboha som dodala tichšie.

„To kvôli Ryanovi teraz strečkuješ? Denise, ak je to kvôli nemu, tak ja jeho pozvánku zruším, hoci to bude neskutočne trápne, no fajn, nerozišli ste sa v najlepšom." Pri spomienke na môjho bývalého som sa striasla. Nie, že by ma podviedol alebo niečo podobné. To nie je jeho štýl. Lenže jeho jediná a úprimná láska je láska k futbalu, čo mi po mnohých výčitkách dôrazne vysvetlil. A vetou: „Futbal je pre mňa dôležitejší ako ty." to totálne zaklincoval. A potom, že prečo ma nezaujímajú športovci. Ďakujem, neprosím. Po tejto skúsenosti maximálne fanúšika hokeja, pretože to je s pár svetlými výnimkami jediný šport, ktorý akceptujem, teda priam zbožňujem. Z čoho vyplýva, že jediný šport, ktorý neznesiem, je futbal. A tu sa opäť dostaneme k tomu, že prečo futbal neznášam... Je to začarovaný kruh.

„Nie, nie je to kvôli nemu," sykla som panovačne. „A mimochodom, povedala som že s ním nemienim byť v jednej miestnosti, nie že na tvoju oslavu nejdem," odvetila som, vykúkajúc z okna mojej izby. Vonku to vyzeralo naozaj mimoriadne jarne, hoci ešte včera som sa triasla v autobuse naobliekaná ako cibuľa. Možno tento deň využijem a oprášim korčule zapatrošené v garáži.

„Tak máš teda na výber, buď mu poviem, aby neprišiel, alebo ho hneď na začiatku tak opijem, až zaspí na schodoch a nevstane do rána."

Uškrnula som sa. „Kašli na to, jeden večer v jeho prítomnosti predýcham."

„Takže vybavené," cítila som, že sa na druhej strane víťazoslávne usmieva, „Dráma je zažehnaná, možno sa dočkáme aj comebacku."

„Ty si šibnutá. Nikdy viac." Samozrejme, žartovala. Dobre vie, že toho chlapca neznesiem.

„Už si bola s Patrickom?" spýtala sa zrazu.

„Ehm, bola, ale len chvíľku," odpovedala som a s povzdychom som si sadla na posteľ. Spomenula som si na jeho ponuku, aby sme sa niekedy počas týždňa stretli. Pri tej predstave sa cítim veľmi hlúpo. Dlho sme spolu neboli, o čom sa budeme rozprávať? Je možné stratiť kontakt natoľko, až sa z najlepších kamarátov stanú cudzinci? „Prečo? Už ste sa stretli?"

„Včera som mu volala," prisvedčila. „Boli sme na káve a tak. Denise, on sa úplne zmenil! Vieš si to predstaviť, keď sme boli všetci traja decká. On bol vždy taký tučniačik," zachichotala sa do mobilu, „a teraz je iný! Neverila by som, že to niekedy poviem, ale dočerta, on je sexy!" zvolala. „Povedal, že príde na oslavu," oznámila mi akoby mimochodom. Nestíhala som registrovať, tak rýchlo rapotala. V skutočnosti mi to prišlo dosť ľúto. Nechcem aby to skončilo tak, že Pat sa opäť vráti do starých koľají, len so mnou si bude úplne cudzí. Na to mi na ňom až príliš záleží.

„Denise!" Začula som zvolanie mamy z prízemia.

„Musím končiť. Potom ti ešte zavolám."

„Jasné, pá," zložila. Mobil som hodila na posteľ a vyšla som z izby. Zbehla som po schodoch, odkiaľ som už videla v kuchyni nervózne pobehovať mamu od sporáka k notebooku, ktorý mala položený na kuchynskom ostrovčeku. Oblečenú mala svetlofialovú blúzku a rovnú sivú sukňu po kolená, okolo trupu mala obviazanú zásteru. Medené vlasy mala vypnuté farebným štipcom.

„Nemáš ísť náhodou do práce?" opýtala som sa, keď som zastala na prahu a oprela sa o zárubne s oblúkovou klenbou. Mama komicky pobehovala od trúby k počítaču, až som musela zadržiavať smiech.

„Áno, idem do práce, ale na internete som našla fantastický recept a povedala som si, že to proste musím vyskúšať. A teraz nestíham. A prišla som na to, že potrebujem mlieko," vydýchla, zmätene sa poobzerala okolo seba, až nakoniec na mňa vrhla svoj prosebný psí pohľad, aký použije vždy, keď sa ma chystá prosiť o láskavosť.

„Polotučné či plnotučné?" spýtala som sa automaticky. Mama má snáď ešte úžasnejší, no o to viac otravnejší dar ako Mia. Ona nepotrebuje ani to presviedčanie. Stačí pohľad a má všetko, čo chce.

„Nízkotučné. A ponáhľaj sa!" zakričala za mnou, keď som už otvárala dvere.

Zamierila som do obchodu v našej štvrti, pár ulíc od domu, kde bývame. Mala som pravdu – počasie sa naozaj zbláznilo. Z chodníkov sa vytratili posledné stopy snehu, len kde tu ostal zamrznutý ľad, ktorý počas chladnejších nocí stuhol. Pofukoval príjemný vetrík, ktorý mi strapatil vlasy. Ignorovala som pohľady starých klebetníc, ktoré si ma povrchne prezerali a krútili nosom nad krátkymi nohavicami, ktoré som na sebe mala. Je teplo, tak prečo nie.

V obchode som zamierila rovno k pultu s mliekom a aj s dvoma škatuľami som sa vybrala k pokladni. Na moju smolu tam bolo asi tak desať ľudí – samozrejme, prečo neotvoriť len jednu pokladňu, tie ďalšie tri sú len dekorácie, pomyslela som si ironicky. Zastala som do radu a zamyslene som sa zahľadela na vyložený tovar so žuvačkami.

„Nie je fér, že to necháva len na teba," dostalo sa mi do uší. Chvíľku som bola v tom, že som nechcene začula časť cudzieho rozhovoru. Otočila som sa a zvedavo pozrela do tváre akémusi chlapcovi. Šibalsky sa usmieval. Mal naozaj pekné, sivomodré oči. Ako nevädza.

„Ehm, hovoril si niečo?" zmätene som zvraštila obočie, úplne mimo. Zo situácie, aj z jeho očí. Z veľkej časti tam však bolo aj zdesenie, pretože pri uchu nemal žiadny mobil, ani nikoho po svojom boku. Dúfala som, že som nenarazila na schizofrenika.

„Že tvoj priateľ je pokrytec." Nemohla som byť viac mimo z neho, jeho jasných očí, jeho povahy bez zábran osloviť neznáme dievča v obchode v meste na rohu ničoho. Až keď ukazovákom nenamieril na tovar, ktorý ma pred chvíľou tak upútal. Musela som sa plne koncentrovať na predmet, na ktorý poukazoval. V tom som sčervenela tak, až som začala pripomínať paradajky v košíku mladej pani predo mnou. Tovar, ktorý ma totiž tak upútal, boli kondómy.

„Ehm, jaaa, ja nie---" bránila som sa rozpačito.

„Veď to je v pohode, tvoja... teda vaša vec."

„Ale ja nikoho nemám." Udivene na mňa pozrel, takže to asi nevyznelo tak, ako malo. „Preboha, ani nie som nejaká... luxusná... pracovníčka." Teraz sa už nefalšovane rozosmial, a ja som sa už nemohla cítiť trápnejšie. Mala by som radšej byť ticho. Každé slovo, ktoré vyjde z mojich úst, je absolútny nezmysel. A ja to musím dokazovať teraz, pred chalanom, ktorý vyzerá perfektne vo svojej jednoduchosti. Och, a tie jamky v lícach... Vážne, už mi skutočne šibe, pomyslela som si v duchu.

Konečne na mňa došiel rad, tak sa mohla táto neuveriteľne trápna a nezmyselná scénka skončiť. Ešte stále som počula chechot, ale tvárila som sa, že nič nepočujem a som zaujatá predavačkiným ťukaním do pokladne. Snažila som sa neotočiť, a keď som predavačke podala peniaze, rýchlo som cúvala k východu.

„Hej, dievča!" zakričal za mnou. Otočila som sa. V ruke držal moju peňaženku. Šklbalo mu kútikmi úst.

„Hm, vďaka." Navzájom sme si pozreli do očí.Odchádzajúc za zadržiavaného smiechu toho chlapca, ku ktorému sa pridala ajpredavačka, som si v duchu želala, aby bol ku mne Boh, ak tam nejaký horeskutočne je, milosrdný. Alebo aby aspoň bola ako útecha čokoláda navždyzadarmo. Len to ma teraz dokáže udržať pokope. Ak ťa neurobia šťastnouostatní , buď si istá, že čokoláda áno, pomyslela som si v duchu, načom som sa aj vzápätí zasmiala. Moju pomätenosť mi dosť jasne šplechli do tváreokoloidúci, ktorí sa mi (nenápadne?) vyhýbali. A dočerta, luxusnápracovníčka? Čo to dopekla! Ťapla som si po čele. Toľko k mojej osobe.