Dievča z neznáma

63.kapitola - V tom momente

Stála som v sprche; vlažné kvapky vody postupne uvoľňovali moje telo. Steny sprchového kútu boli od horúceho vzduchu zahmlené. Myšlienky okolo mňa vírili; jedna cez druhú si postupne našli cestu k mojej mysli. Po dlhých minútach som vyšla von a prezliekla sa do svetlých modrých džínsov a bieleho svetra so vzorom drobných čiernych mašličiek. S hlasným výdychom som sa zvalila na posteľ. S rukou natiahnutou cez posteľ nasmerovanou na nočný stolík, kde ležal mobil, som každú chvíľu očakávala, kedy mi zavolá Marcel. Nezavolal. Nechal ma čakať celé dni, ani sa nevrátil do Providence. Trikrát som stála pred jeho bytom a márne čakala, či sa vráti. Nechala som mu desiatky odkazov. Ostávalo mi len dúfať, že je v poriadku.

Patrick mi veľmi pomáhal. Jeho prítomnosť ma dokázala upokojiť. Stále to však v jeho prítomnosti bolo mierne zvláštne. Všetko sa zmenilo. Predtým bolo objatie len objatím, pohľad nemal žiadny ďalší význam. Teraz som však vo všetkom začala hľadať viac. Každý krátky pohľad, aj čo i len letmý dotyk vo mne vyvolával pochybnosti. Napriek tomu, že bol ochotný zotrvať pri kamarátstve, vedela som, že je to len predstierané, možno dokonca dočasné. Nechala som ho v tom, pretože som vedela, ako som na tom ja. Vedela som, čo Patrick vo mne vyvoláva, hoci ma to desilo. Keby o tom vedel, začal by si robiť plané nádeje. A nemôžem mu to urobiť, pokiaľ mám nedoriešenú záležitosť s Tomom.

Obrátila som sa na druhý bok, hľadiac na fotku v rámčeku. Čím ďalej Tom bol, tým viac moje city slabli. Možno ak by tu bol, všetko by bolo inak. Boli by sme spolu, Patrick by sa nikdy nepriznal a neskôr by sa zaľúbil do kohosi, možno do Annie, a všetko by bolo tak, ako to byť malo. Ale to očividne plán nebol. Tom odišiel a ostali po ňom len spomienky, ktoré postupne vädli a vyprchali, zatiaľ čo ich prevyšovalo čosi iné. Mala som na mysli sľub, ktorý som mu dala predtým, než odišiel.

„...ale sľúb mi jednu vec."

„Akú?" nadvihla som obočie. Veľavravne sa usmial a v tom ma pobozkal. Nestihla som sa spamätať, keď sa odtiahol. Pozrela som mu do očí.

„Počkaj na mňa."

„Počkaj na mňa," zopakovala som jeho slová, ktoré sa pomaly stávali mojou mantrou. Teraz, keď bol preč, začínala som mať v hlave jasnejšie. Pomaly som sa uisťovala v tom, že keď sa vráti, nebudem schopná jeho sľub dodržať. Už som však nepociťovala vinu. Vedela som, že tak urobím správnu vec.

Vzdychla som si a vstala som. Schmatla som kľúče, tašku a mobil a hnevajúc sa na samu seba, že som stratila pojem o čase, ponáhľala som sa do knižnice.

***

„Tvoja káva." Nadriadenej Emme som podala plastový pohár. Cestou sem som sa zastavila v jej obľúbenej kaviarni. S úľavou si ho vzala a odpila si.

„Mmm, ďakujem. Kofeín je presne to, čo som potrebovala. Si poklad."

„Takže to môžem brať tak, že mám všetko vyžehlené a na dnes voľno?" Nadvihla som plece

Uzemnila ma karhavým pohľadom. „Na to zabudni, nebola si tu dva týždne. Potrebujem pomôcť s mestskými spismi."

„Jasné, len som to skúšala." Mávla som rukou a nasledovala ju do archívu.

„Takže, tu to je." Na pult položila zopár kníh, „potrebujem, aby si ich zbežne prebehla na označených stranách a do tohto notesa..." vytiahla veľký modrý zošit, „zapíšeš dátumy a podčiarknuté citácie. Och, nechápem, prečo to má na starosti študentská knižnica, keď toto by mala byť práca tých lenivých knihovníčok z centrálnej!" sťažovala si, hoci ona nebude tá, kto strávi celý večer s nosom zastrčeným v nudných dokumentoch. Kto to bude? Denise, pravdaže.