Dievča z neznáma

30.kapitola - Pravda v očiach zla

„Čože?" vyhŕkla som vykoľajene.

„Sťahujem sa, k otcovi."

„Ako to myslíš?"

„Tebe to fakt páli, sestrička. Proste odchádzam. Budem bývať v Bostone."

„To nemyslíš vážne, však? " nechala som mu priestor, kedy mal prísť náhly výbuch smiechu a trúbenie do ucha. Nič také však neprišlo a ja som len nemo sledovala, ako Derreck s posmešným úškľabkom vynášal von kufre. „Alex, toto mame predsa nemôžeš urobiť!" bezmocne som rozhodila rukami, keď som konečne uverila, že to myslel vážne. Naozaj vážne.

„Nemôžem to urobiť mame, alebo tebe?"

Vtedy vchodovými dverami prešla práve mama, s kopou papierov v náručí. Zachmúrila sa. „O čo tu ide? Prečo sú pred domom vyložené tie kufre?" Nedôverčivo si prezerala Derrecka vracajúceho sa pre ďalší kufor, ktorý na ňu ceril rad bielych zubov.

„Fajn, takže sme tu všetci, výborne." Derreck si pomädlil ruky a prehovoril smerom k mame, „Alex sa rozhodol, že sa nasťahuje ku mne. Sám si myslím, že tu nemá dostatočnú zdravotnú starostlivosť, akú by potreboval. Nemocnica v tejto štvrti je na úrovni rozpadnutej ambulancie kdesi v Afrike, chýbajú mu kvalitné monitorovacie prístroje a liečebné pomôcky, a v Bostone to všetko môže mať. A po druhé, necíti sa tu dobre. Takže, Vanda?" Zmätene som obrátila zrak k mame, ktorá bola úplne vykoľajená z celej situácie. Nedokázala vysloviť jediné slovo, len tam stála a pravidelne dýchala, pripravujúc si v hlave monológ.

„Mama," nervózne precedil pomedzi zuby Alex.

„Snáď si nemyslíš, že ho odtiaľto dostaneš nejakými pochybnými narážkami na stav miestnej nemocnice?" neveriacky krútila hlavou. „Nevhodné liečebné prostredie? Vážne? Tak ho presuniem do niektorej nemocnice v centre. Nikam nejde." Derreck sa ju rozhodol ignorovať a zamieril k dverám. „Nikam s tebou nepôjde, rozumel si?!" Rázne zabuchla dvere a postavila sa pred ne s rukami prekríženými na prsiach, s odhodlaným výrazom. Očividne aj jej už došla vážnosť celej situácie.

Z bratovho hrdla sa vydral smiech. „Už mám dvadsaťjeden, mama. Môžem si robiť čo len chcem, a bývať kde. Len. Chcem," odsekával slová, ktoré sa mame po jednom zarezávali do hrudníka a prehlbovali narastajúce zúfalstvo.

„To nemôžeš urobiť, Derreck!" otočila sa späť k Derreckovi, keďže on bol tým, kto Alexa zmanipuloval. „Deti mám predsa v starostlivosti ja! Vzdal si sa ich, keď si sa rozhodol pre rozvod."

„Je dospelý, Vanda. Môže si robiť, čo len chce."

„Počúvaš sa vôbec?! Kde si bol posledné roky, keď si tvoj syn prechádzal všetkými tými problémami so závislosťou?! Kde si bol, keď ho vyhodili z univerzity kvôli drogám a bitkám?! Kde si bol, keď mal vážny otras mozgu po tom, čo sa pobil s dvoma chlapmi trikrát väčšími ako je on?! Ako sa opovažuješ sem naklusať a vziať mi ho, po tom všetkom?! Nikdy si tu pre neho nebol! Nikdy, Derreck!" rozčuľovala sa celá červená v tvári od zlosti, s varovne zdvihnutým ukazovákom namiereným na Derrecka. Na tvári mala šialený výraz, oči vyšpúlené, vlasy jej stáli na všetky strany.

„Nič z toho sa nemuselo stať, ak by bol v správnych rukách," odpovedal s pokojom jemu netypickým, o to viac mamu dostával na pokraj šialenstva.

„Máš pravdu. Nič z toho by sa nestalo. Pretože by to bolo ešte horšie!" rozmáhala sa rukami a prešla do kuchyne, kam ju Derreck nasledoval. Tam na seba valili ďalšie urážky a argumenty.

„Vedel som, že bude protestovať," nadvihol obočie brat.

„Samozrejme, na to som bol pripravený," zamrmlal Derreck smerom k mame. „Už sa o tom nemienim ďalej baviť. Alex, ideme," rukou kývol k bratovi, ktorý ho poslušne nasledoval.

„Je to môj syn!" Mama treskla o zem sklenený pohár, pritom sa jej z dokonalého účesu uvoľnilo zopár pramienkov neposlušných vlasov. Vydesene som na ňu pozrela, potom na brata. Pohľadom som ho prosila, aby si svoj čin premyslel. Jeho pohľad bol však tvrdý ako skala. Už sa rozhodol.

„Ale aj môj. Pokiaľ si pamätám, som stále jeho otcom." Poslednú vetu vyslovil s pohľadom zabodnutým do mňa. Zamračila som sa, na chvíľu som zabudla na všetko naokolo. Zakrútila sa mi hlava. Musela som sa pridržať steny. Spomenula som si na včerajšiu noc. Na Marcela. Pred očami sa mi zablysla jeho tvár. Pohár vody. Sklopil zrak. Si môj otec? Spýtala som sa ho. Uhol pohľadom, chmúriac sa. Odkiaľ o tom vieš? Náhle zistenie, zapríčinené pohľadom Derrecka, chladným a tvrdým, ma vyviedlo z rovnováhy. Medzitým Alex prešiel na vozíku popri mame na chodbu. Derreck si vzal bundu prevesenú cez stoličku a brata nasledoval. Na chodbe boli na kôpke poukladané posledné kufre s Alexovou batožinou. Derreck vyšiel von k svojmu autu a zvyšné nakladal.

„Ja ti to nedovolím!" kričala po ňom mama. „Nemôžeš si len tak prísť a vziať mi moje dieťa!" zvolala so slzami rinúcimi sa jej z očí. Bolel ma pohľad na ňu. Stála na prahu vchodových dverí, jednu ruku mala priloženú na bruchu a druhú na ústach. Celá sa triasla, ako sledovala Derrecka vracajúceho sa po posledný kus batožiny. Alexovi pomohol prestúpiť z vozíka do auta, potom vozík poskladal a uložil ho do kufra. Derreck otvoril dvere na strane šoféra a ešte sa obrátil k mame. Auto naštartovalo a vycúvalo z príjazdovej cesty na cestu. Všimla som si brata, ktorý sa za nami posledný krát obzrel. V jeho pohľade na rozdiel od Derrecka nebolo nič, absolútne nič. Pozorovala som auto miznúce v diaľke, sprevádzané maminými hlasnými vzlykmi otriasajúcimi jej slabnúcim telom. Pristúpila som k nej a objala ju, vyvedená z miery odchodom brata, a trpkým zistením. Marcel je mojím otcom.

 ___________________________________

A chcem vám ešte poďakovať za vyše 5000 READS! Je to niečo neskutočné. Ďakujem vám za všetko! :)