Dievča z neznáma

21.kapitola - Nočný návštevník

Sadla som si na lavičku pred izbou a čakala. Tom išiel kúpiť niečo na pitie. Po chodbe prebehla skupinka doktorov v bielych plášťoch a rútili sa za niekým na sálu. Po príchode Dannyho okamžite previezli na vyšetrenia. Je v poriadku, len omdlel. Je až neuveriteľné, akým spôsobom. Ešte pár sekúnd pred tým rozprával, smial sa, a zrazu jednoducho stratil vedomie. Nič nebezpečné sa neudialo, auto sa len prudko otočilo, takže som si jeho omdlenie nedokázala vysvetliť. A nestalo sa to po prvý raz. Prvý krát pri Alexovej autonehode, keď Danny riadil – vtedy takisto stratil vedomie. Potom keď sme boli spolu v meste a teraz zase. Bojím sa o neho.

Tom sa vrátil aj s dvoma plastovými pohárikmi, z ktorých sa vznášala para, a podal mi jeden z nich. „Vďaka." Prstami som si prešla po menšej ranke na čele. Štípalo to.

„Oh, Denise, mala si si to nechať vyšetriť," zvolal Tom, vzal vreckovku a pomaly mi prechádzal po krvácajúcej rane. Snažil sa to robiť bez toho, aby mi spôsobil čo i len najmenšiu bolesť. Pozerala som mu do tváre a skúmala jeho oči, tie krásne sivomodré oči, keď v tom mi pohľad opätoval. Sklonila som zrak.

Dvere od miestnosti sa otvorili a v nich stál vysoký doktor v bielom nemocničnom plášti. Tom vstal a pristúpil k nemu. „Takže?"

„Máme určité podozrenia, ale nechceme vás tým hneď teraz zaťažovať---"

„Mne to nevadí," nástojil Tom.

„No, dobre teda. Počkáte tu do rána, kým budú výsledky?" Tom prikývol. Doktor primkol a vrátil sa do miestnosti.

„Bude v poriadku, je to predsa Danny," utešovala som ho. Prehrabol si vlasy a zadíval sa na mňa.

„Asi máš pravdu," znova si prehrabol vlasy, prestupujúc z miesta na miesto.

„Chceš celý čas pobehovať? Znervózňuje ma to." Zastal a prisadol si ku mne. Hlavu som si oprela o stenu a zatvorila som oči. Keď som ich po chvíli otvorila, prichytila som ho ako ma pozoroval. Odvrátil zrak. Podvedome som sa usmiala. Opäť sa na mňa pozrel. Tento krát neuhol ani jeden z nás. Chvíľu sme na seba len tak pozerali ako keby sme čakali, kto skôr uhne. Pohľad som odtrhla až keď ticho na chodbe prerušilo klopkanie opätkov, zakrátko sa zjavila postava mojej mamy. A hneď za ňou... Kelly.

„Tu ste! Si v poriadku?" Pristúpila ku mne mama a začala si ma obzerať. Prstami ma chytila za bradu a pozrela mi do očí. Nedokázala som si predstaviť, čo musela prežívať. Len nedávno sa v nemocnici triasla strachom o brata, a teraz malo autonehodu aj jej druhé dieťa. Kelly sa najprv uisťujúco pozrela na mňa, keď som prikývla, že som okej, otočila sa ku Tomovi a objala ho. Odvrátila som zrak, keď sa začali bozkávať.

„Mami. Som. V. Pohode," sekala som slová.

„A to vravíš len tak? Mohlo to dopadnúť omnoho horšie!" zvýšila hlas, potom si to uvedomila a stíchla. „Fajn, teraz sa o tom nebudeme baviť. Ideme domov."

„Nejdem nikam. Danny tam leží a---"

„Tvoj kamarát ti dá predsa vedieť, nie? Keď už bol taký nezodpovedný, tak teraz nech sa ukáže," zazrela po Tomovi. Kelly sa po ňom nechápavo pozerala, pohľad jej opätoval a objal ju okolo pliec.

„Bolo to inak---" bránil sa.

„Kriste, on to auto nešoféroval," obhajovala som ho.

„S tebou si to ešte vybavím," odkázala mu, ignorujúc moje presvedčovacie manévre. Vzdychla som si a vyslala Tomovi ospravedlňujúci pohľad. „Denise!" zakričala na mňa mama z druhého konca chodby.