Dievča z neznáma

75.kapitola - Predsvadobný zhon

„Spolu to bude stoosem dolárov," znudeným hlasom odvetila predavačka za pultom, praskajúc obrovskú bublinu medzi perami. Rukou tľapkala po bočnej strane kasy do rytmu známeho hitu, hrajúceho v rádiu. V tej chvíli okolo prešla majiteľka predajne a po dievčati zazrela. Dievča rýchlo žiarivo zelenú bublinu spľaslo. Teta Sarah mi podala tašky a z peňaženky vylovila dve stodolárové bankovky.

„Drobné si nechajte," usmiala sa na dievča. Dievča otvorilo ústa, hľadiac na výdavok vyše deväťdesiat dolárov. Ďakovala Sarah, až kým sme nevyšli von z obchodu.

„Prečo tá štedrosť?" nadvihla som obočie.

„Pôsobila smutne. Určite to nie je jej vysnívaná práca. A taktiež som omylom rozbila jednu z váz vo výklade," žmurkla na mňa. Rozosmiala som sa.

Kráčali sme po chodníku, obvešané nákupnými taškami. Sarah sa už púšťala do nakupovania dekorácií na svadbu. Ponúkla som sa, že jej pomôžem, aj tak nemám čo robiť. Teda, viac-menej to zúčastňovanie sa na nákupoch využívam na vlastné účely. Tajne dúfam, že v centre narazím na Derrecka, nebodaj na Marcela, čo síce nie je vysoká šanca, ale už mi nič iné neostáva. Derreck sa ma rozhodol ignorovať. Včera aj predvčerom som mu volala, snažiac sa ho presvedčiť, aby prišiel do Providence a porozprával sa so mnou. Na moje odkazy však nereagoval. Hneval ma. Potrebujem vedieť, čo je s Marcelom. Príšerne sa o neho bojím. V noci sotva spím. Neustále premýšľam nad tým, kde asi tak môže byť a či je v bezpečí. V hlave som si predstavovala, že keď sa stretneme, nakričím na neho za to, ako ma núti žiť v ustavičnom strachu, ktorý ma prenasleduje vo dne v noci. Stačí mi to jediné: vedieť, či je v poriadku. Nič viac nepotrebujem.

Dotrmácali sme sa do salónu Lady Wed, kde už nás John netrpezlivo očakával. Vstúpili sme presklenými dvermi a zabočili doľava, do oddelenia s mužským slávnostným oblečením. John stál pred veľkým zrkadlom a bezmocne hľadel na svoj odraz. Krútila sa okolo neho Niece, majiteľka butiku. Merala dĺžku rukávov, obvod pása, porovnávala medzi sebou identické odtiene čiernej. Jednoducho, nočná mora mužov. Keď nás John uvidel v odraze zrkadla, v tvári sa mu zračila úľava.

„Tak ako to ide?" Sarah zalomila rukami. Zložila množstvo tašiek na sedadlo pohodlnej stoličky a pristúpila k Johnovi a Niece. Sústredene si obzrela každý kus obleku, ktorý jej Niece predstavovala.

„Myslím, že by sme mohli ísť do sivej kravaty. Rozprávala som sa s Vandou a zhodli sme sa, že so striebornými šatami pôjde veľmi dobre," uvažovala Niece a prirovnala kus látky k čiernemu saku. Farba kravaty však pripomínala skôr hnedo-šedú. Všetci traja, okrem Niece, sme nesúhlasne pokrčili nosmi.

„Určite nie. Tá farba ani zďaleka nepripomína sivú," nespokojne mľaskla Sarah.

„Je to z najnovšej kolekcie," lamentovala Niece a opäť prirovnala kravatu k obleku, ktorý mal John na sebe. Vrhla na Johna presviedčajúci pohľad.

„Ale toto je svadba, nie týždeň módy v Paríži," protestovala Sarah. „Čo tamtá? Tá vyzerá dobre," ukázala na kravatu prevesenú cez figurínu. Niece na mňa kývla. Natiahla som sa a strhla ju z figuríny. Niece kravatu opäť priložila k Johnovi, ktorý si zúfalo povzdychol.

„Hm," uvažovala Niece. „Nevyzerá to zle."

„Vyzerá to perfektne," ozvalo sa od dverí. Mama prešla okolo vešiakov s identickými oblekmi a pristúpila ku mne. Usmiala som sa na ňu.

„Myslel som, že vidieť ženícha v svadobnom obleku prináša nešťastie," uškrnul sa John.

„Neplatí to len naopak?" nadvihla som obočie.