Dievča z neznáma

34.kapitola - A plus

„Učebnice si pobalila?"

„Áno."

„A výpis pre Emmu do knižnice? Mala by vedieť čím skôr, že na leto končíš."

„Áno, mama," precedila som pomedzi zuby a nasledovala ju do kuchyne. Otvorila chladničku a skontrolovala jej obsah.

„Fajn, máš tu odložené rezne s ryžou, zjedz to, jasné? Nechám ti peniaze, ak by si chcela niečo nakúpiť," pokračovala, a na mramorovú linku položila pár desaťdolárových bankoviek. Otočila sa ku kuchynskému ostrovčeku, položila naň svoj príručný kufrík a systematicky dovnútra ukladala biele blúzky.

Mama dnes odchádza na štyri dni do Filadelfie, v Pensylvánii. Jej šéf dostal ponuku na sponzorstvo pre firmu, čo znamená nával peňazí, tak neváhal a mamu sa rozhodol vziať so sebou ako výkonnú asistentku. Z Rhode Islandu je to lietadlom niekoľko hodinová cesta, s jej nesympatickým šéfom sa asi bude zdať oveľa dlhšia. Čo by však mama neurobila pre povýšenie. Dlhú chvíľu však zaryto odmietala, určite kvôli tomu všetkému s Alexom. Vtedy nabehla teta Sarah a prihovorila sa maminej vyčerpanej duši svojim povestným monológom a tak, ako to ona vie, ju napokon prehovorila. Predsa len bude mať hlavu plnú pracovných záležitostí a na Alexa nebude mať čas ani len pomyslieť.

Prešla na chodbu a po otvorení dvier sa ešte obzrela, uhladila si na mieru šité sivé sako a skontrolovala, či je všetko na svojom mieste. „Máš všetko?" spýtala som sa, opierajúc sa o zábradlie schodov. Ozvalo sa dôrazné trúbenie auta.

„Snáď áno," pozrela sa na svoje zlaté hodinky. „Za štyri minúty štvrť na deväť! Preboha, veď zmeškám lietadlo!" zvolala rozrušene, zdvihla zo zeme svoj kufrík a vyšla von, kde ju už čakal taxík. Keď si ju rozčúlený vodič všimol, okamžite vybehol z auta a vzal jej kufor, ktorý následne uložil do kufra. Mama sa určite chystala ešte predniesť nejaký svoj typický predslov, ale už nestíhala, tak ma len letmo objala a nastúpila na zadné sedadlo bieleho auta so žltými pruhmi po stranách. „A Denise..." zvolala, pričom dôrazne, priam výhražne nadvihla obočie.

„Jasné, mama," zagúľala som očami, na čo prikývla a taxikárovi dá povel na odchod. Je úžasné, ako matke stačí jeden pohľad a tým vám povie všetko. Pre informáciu, toto som vyčítala z jej pohľadu, v skratke: „Dúfam, že sa za tých pár dní neopiješ, nezdroguješ, nedáš sa vylúčiť zo školy a neskončíš tehotná s motorkárom z Floridy.". Áno, mama, pochopila som. Hoci by ma už mohla poznať dostatočne na to, aby vedela, že mám tiež svoje hranice. Tie som síce v poslednej dobe často prekračovala, ale... To spomínať nemusím. Mávala som za odchádzajúcim autom, a keď sa stratila z dohľadu, vrátila som sa domov pre školskú tašku a smerovala som do školy. V poloprázdnom autobuse som si vyhliadla miesto úplne vzadu, pri okne. Do uší som si nasadila slúchadlá, zavrela oči, a potlačila chuť na zvracanie. Ak je nejaká vec, ktorú neznášam väčšmi ako pavúky, je to práve cestovanie, predovšetkým autobusy. Keď pri mne zastane autobus a do nosa sa mi dostane neznesiteľná aróma spáleného oleja, napne ma a modlím sa za svoje vnútro, aby ma nezradilo a nespôsobilo mi hanbu pred cestujúcimi. Preto vždy radšej uprednostním dopravu vlakom, hoci len na dlhšie výlety, pretože do školy, pochopiteľne, špeciálna vlaková linka nevedie. Hoci by nebolo odveci, keby sa niečo také zaviedlo, pomyslela som si v duchu a sama sebe som sa zasmiala.

„Šnupla si si niečo z rána?" ozval sa hlas vedľa mňa. Otvorila som oči a zočila Patricka stojaceho pri mne. Sadol si na miesto vedľa mňa a tašku položil na zem. Školský autobus sa pohol od zastávky neďaleko jeho domu. Zočila som jeho auto, parkujúce pár metrov od nás. Pat ho chránil ako oko v hlave.