Dievča z neznáma

37.kapitola - Pohľad šteniatka

"No tak, Zem volá Denise!" Zamával mi pred očami, keď som stále nereagovala. „Sakra, tak sa rozhodni, lebo nám utečie!" zvolal, pripravený na môj povel vyštartovať.

„Zbláznil si sa?! Určite nie!" Asi čakal, že poviem „Jasné, ideme!" pretože náhle naštartoval a vzápätí zabrzdil, takže nami prudko trhlo.

„Prečo nie?"

„Pretože, za prvé, vieme, kde býva, takže ho môžeme ísť rovno čakať pred jeho byt. Po druhé, už je dávno ďaleko od nás a po tretie, nebudem predsa prenasledovať svojho otca!" zvolala som, schmatla do ruky tašku a vystúpila z auta. Zabudla som však, že Pat nezaparkoval a stáli sme v strede cesty, takže keď okolo mňa plnou rýchlosťou prefrčalo auto, pred očami mi prebehla smrtka. Srdce mi vynechalo zopár úderov, následne sa prudko rozbúchalo. Z auta sa ozvala spŕška nadávok a zaťatá päsť vystrčená cez otvorené okienko.

„Chceš sa zabiť?!" zvrieskol, no vtedy som už kráčala po chodníku domov. Začula som štartovanie motora, a o pár sekúnd už Pat zaparkoval na obrubníku pri bráne nášho domu, pričom takmer zvalil poštovú schránku. „Tak prepáč," zvolal, prekračujúc bránku. „Pre-páč," zatiahol dôraznejšie, zatiaľ čo som do dverí strkala kľúčik. Šklbalo mi kútikmi úst, no nedala som to na sebe znať, chcela som ho ešte trochu podusiť. Otvorila som, striasla tenisky z nôh a odkopla ich do rohu pri schodoch. Patrick kráčal hneď za mnou. Otočila som sa k nemu a zastavila ho.

„Počkaj. Kam sa pcháš? Nečaká ťa náhodou Louisa?"

„Hej, ale..."

„Tak choď za ňou. Ja mám zajtra dva fakt ťažké a dôležité testy, takže by som sa rada niečo naučila, ak dovolíš. Nie všetci máme dar *Jedno prečítanie stačí*." Ťukla som mu do čela.

„Myslel som, že by sme mohli..."

„Vidíme sa v škole!" Dlaňami som sa zaprela do jeho hrude a celou svojou silou ho odtláčala za dvere.

„Ale..."

„Čau!" Zabuchla som mu dvere pred nosom skôr, než medzi ne stihol vopchať nohu. Jeho nespokojné mrmlanie ma rozosmialo. Počkala som, kým sa neozvalo opätovné štartovanie motora a s úľavou som vybehla na poschodie. Výnimočne som neklamala, skutočne som sa mala čo učiť. Koniec školského roka sa blížil a ja som si potrebovala vylepšiť priemer, alebo prinajmenšom ho udržať. Patrickova prítomnosť by mi na sústredení určite nepridala. Tašku som hodila na stolík a vytiahla z nej knihu Techniky a Biológie. Nohy som si vyložila na stôl, rozsvietila stolnú lampu a pustila sa do učenia. Nech som sa však snažila akokoľvek som chcela, nedokázala som sa plne sústrediť. Plávala som medzi písmenami a rozmýšľala nad dneškom. Čo ak ma Tom v kine videl? Zase až taká nenápadná som nebola. Určite bude naštvaný, keď sa stretneme. A práve preto sa mu musím vyhýbať. Fajn, opäť sa vyhováram, ale to som proste ja. Pokrútila som hlavou a pretočila na ďalšiu stránku. Podmorské stavovce sa smiali do tváre mojej neschopnosti poradiť si s tak jednoduchými problémami. Stačilo by zdvihnúť ten hlúpy mobil, vytočiť Tomove číslo a všetko si to konečne vyjasniť. Už som sa o to niekoľkokrát pokúšala, no vždy som zbabelo skončila skôr, než by sa hovor stihol prepojiť. Opäť som pretočila stránku a tento krát som čelila morským bezstavovcom. Je možné, aby sa mi takto vysmievali? Preboha, čo mi dali v kine do tej koly?

V tom ma vyrušilo zvonenie mobilu. Od ľaku som poskočila, pretože z mobilu sa ozvalo strašidelné zvonenie z filmu Zmeškaný hovor. Zasmiala som sa sama na sebe. Takéto zvonenie som si nastavila na mamu. Nápad mi vnukla Mia. Pred časom som mala typický hororový pokrik, no mama ma prinútila zmeniť si ho so slovami, že ona nie je nejaká príšera. Matky sú však samy o sebe desivé, takže som si nakoniec zvolila zvonenie zo Zmeškaného hovoru a mame som nahovorila, že to je hudba z divadelného predstavenia.