Teach Me To Love {Harry Styles SK}

55. časť ...Nikto ťa tu nechce!

Sam

"A čo tento?" spýtala sa mama, keď sme spolu pozerali na mojom notebooku nejaké byty. Mali sme aj s ockom, ake musel ísť takto večer súrne do práce.

"Ten je moc drahý." zamumlala som s rukou pod mojou bradou.

"A čo tento? Je aj docela pekný." ukázala mi na menší byt.

"Je ďaľeko od školy. To by som musela o viac ako hodinu skôr vztávať, aby som stihala na hodinu." obe sme si s mamou povzdychli.

"Ja naozaj neviem Sam. Buď je niečo drahé, alebo ďaleko. Už som ti povedala, že ti peniaze s ockom dáme, koľko budeš potrebovať." jednou rukou ma objala okolo pliec.

"To rozhodne nie mami. Nechcem, aby ste mi dávali peniaze. Nemáte ich na rozdávanie." pozrela som sa jej do tváre. Práve, keď sa chystala niečo povedať, začal mi zvoniť mobil. Pozrela som sa naň a mne do očí vbila Harryho fotka. Ani som si neuvedomila, že naň iba zízam.

"Mala by si mu to vziať. Zaslúži si vysvetlenie." povedala mama. Venovala mi povzbudivý pohľad a potom opustila moju izbu. Má pravdu. Zaslúži si, aby som mu aspoň zdvihla. Jednym pohybom som prijala hovor a mobil som si priložila k uchu.

"Sam?" počula som jeho chrapľavy hlas a mne sa okamžite po tele rozsypali zimomriavky. To, akým spôsobom vždy vyslovival moje meno, ten jeho chrapľavý hlas...

"Ahoj Harry." povedala som a snažila som sa udržať vyrovnaný hlas.

"Kde...kde si?" triasol sa mu hlas. A ja som sa triasla celá.

"Doma, kde by som bola." povedala som, možno až trochu nepríjemne. Ani nevie m prečo.

"Tvoj domov je v Londýne, so mnou Sam. Len so mnou." šepol a mne sa na chvíľku zastavol dych.

"Harry, myslela som, že toto už máme za sebou." povedala som a oči sa mi naplnili slzami.

"Čo máme za sebou Sam? Nič nemáme za sebou kurva! Len tak si odišla, ani si mi nedala poriadne vysvetlenie!" kričal na mňa. Teraz moje slzy už stekali po mojej tvári. Ešte že ma nevidí.

"Myslím, že som ti dala dosť jasné vysvetlenie!" povedala som pokojnejším hlasom ako on.

"Áno, povedala si že...že ma neľúbiš. Ale ja chcem vedieť prečo!" rukou som si zotrela slzy z líc. Uz nebudem plakať, už nie.

"Stále ťa mám rada Harry." trepem do pekla, Milujem ťa! "Ale nie tak, aby z toho bolo niečo viac. Môžeme byť kamaráti." vypustila som zo seba. Z druhej strany bolo ticho. Napäto som čakala.

"Takže kamaráti." povedal už tichším hlasom. Zavrela som oči a tie zase zo seba vypustili tu odpornú slanú tekutinu.

"Maj sa Sam." povedal po chvíľke a zložil. Mobil som od seba odhodila a konečne som sa naplno rozrevala. Nedokážem to. Nedokážem žiť s tým, že si myslí, že ho nemilujem. Je to horšie ako čokoľvek.

Na ďalší deň

"Naozaj nemáme ísť s tebou na letisko?" spýtal sa ocko.

"Nie, to je v pohode. Už by som mala ísť." pozrela som sa na nich a obaja ma naraz objali.

"Ľúbime ťa. Drž sa tam." povedala mama a ja som ich pevnejšie objala.

"Aj ja vás. Dobre, ahojte." obom som venovala pohľad ešte pred tým, ako som nastúpila do taxíkam ktorý ma odviezol na letisko.

******

Moja prvá zastávka smerovala ku najbližšiemu hotelu pri škole, ale zase k najlacnejšiemu.

"Dobrý deň, prajete si?" opýtal sa ma mladý recepčný a usmial sa na mňa.

"Áno, prosím jednu izbu, neviem koľko sa zdržím." povedala som a v ruke som zvierala moju kreditku s úbohým obsahom.

"Dobre." prikývol a ťukal niečo do počítača. Podala som mu kreditku, no on pokrútil hlavou.

"Zaplatíte mi, keď pobyt tu ukončíte." usmial sa a ja som chápavo prikývla. To dáva zmysle Sam.

"Nech sa páči, karta od vašej izby. Príjemný pobyt."

"Ďakujem." tiež som sa usmiala a smerovala som do izby s číslom 12. Izba nebola najútuľnejšia, ale zase nebola ani špatná. S povzdychom som si sadla na väčšiu posteľ a vak som položila vedľa seba. Mala by som si ísť do vili po veci.no teraz sa mi rozhodne nechce. Natiahla som sa na veľkú posteľ a zaspala som.

******

Prebudila som sa okolo šiestej. Pretrela som si unavené oči a posadila som sa. Mala by som ísť. Nech to mám čo najskôr za sebou. Z ruksaku som si vytiahla dlhé rifle a moje obľúbene tričko converse. Obula som si moje vansi, do ruky som si zobrala mobil a peňaženku a vyšla som von z izby. Prešla som okolo recepčného, ktorý sa zase na mňa usmieval. Úsmev som mu opätovala a vyšla som von. Zhlboka som sa nadýchla vzduchu a stopla som si taxik. Ako som vodičovi nadiktovala adresu chalanov, oblial ma studený pot. Naozaj som sa bála. Nechcem nikoho z nich stretnúť, ale nemôžem inak. Potrebujem svoje veci. Keď vodič zastavil, moje telo sa úplne roztriaslo a nervozita vo mne stúpala. Podala som mu peniaze a vystúpila som. On okamžite odišiel. Ešte chvíľku som pozerala na odchádzajúce auto. Čo by som dala za to, keby ten starý taxikár šiel dnu so mnou. Povzdychla som si a pomalými krokmi som kráčala ku dverám. Nadýchla som sa a zaklopala som. Chvíľku som čakala a nervózne som prešľapovala z nohy na nohu. Hrýzla som si pery a mierne som sa triasla. Zrazu sa prudko otvorili dvere a v nich sa objavil vysmiatý Louis. No keď sa na mňa pozrel, úsmev mu zmizol z tváre.

"Čo tu chceš?" opýtal sa nepriateľsky. "Prišla si zase Hazzovi ublížiť?" hovoril to tak chladne. Odkedy je takýto? Ale zaslúžim si to.

"Já...prišla som si...po veci.." hovorila som koktavo. Stále som bola z neho vykoľajená.

"Aha... V tom prípade si ich môžes ísť zobrať." zamračil sa na mňa a ustúpil mi z cesty. Váhavo som vošla dnu, no chodba bola prázdna.

"Nikto nie je doma." povedal, keď si všimol, ako sa tu obzerám. "Takže si pohni, pokiaľ sa nevrátia. Nikto ťa tu nechce." zavrčal na mňa a ja som prikývla.

"Ja viem." šepla som a on sa zamračil. Potom bez slova odišiel. Rýchlim krokom som šla do svojei bývalej izby. Nemala som zbalené ešte všetky veci, no ako vidím, niekto mi k tomu dopomohol. Všetky moje veci boli natlačené v kufroch a izba bola prázdna. Kufre stáli uprostred izby. Povzdychla som si a oba kufre som vzala do rúk. Pomaly som sa s nimi naťahovala po schodoch. Boli fakt ťažké a Louis sa na mňa iba pozeral. Radšej som od neho odvátila zrak a zabrala som, aby so z tadiaľto čo najskôr vypadla. Konečne so m zišla zo schodou, ktoré mi dnes prvý krát prišli ako nekonečné. Pomaly som šla ku dverá a ešte som sa naňho pozrela.

"Prapáč mi to. A odkáž to aj Harrymu." povedala som potichu a on ma stále prepaloval nenávistným pohľadom. Otočila som sa ku dverám, no vtedy sa otvorili.

"Ja som vám hovoril, že Zayn to nedá!" počula som Niallov prenikavý smiech a to už sa všetci objavili predo mnou a pozerali na mňa.

"Sam?" povedal Zayn a ja som sa striasla, keď som zistila, že je medzi nimi aj Harry...

Babyyy... prepáčte, že je krátka... bola napísana na poslednú chvílu... pôvodne vôbec nemala byť, lebo sa mám veľa učiť, ale ja som sa pre vás obetovala :333 preto prosím vaše komentáre a VOTES! :*** *Domie*