Mutant ✔

LXVII.- Sedem hodín/RIO

Tikot nástenných hodín je to jediné, čo prerušuje neznesiteľné ticho. Dokonca aj otec mlčí, hoci je hore a len meter odo mňa. Asi vycíti, že ak by sa ozval, nedopadlo by to najlepšie.

Nedokážem ani len rozmýšľať. Všetko naokolo, vrátane mojich myšlienok, sa stráca v hmlovitom opare otcových cigariet. Za čo som výnimočne vďačný. Nezniesol by som všetky vyčítavé slová vlastných myšlienok. Stačí mi, že ešte stále pred sebou vidím Ross, so slzami v očiach ako chladnými slovami, z ktorých behajú zimomriavky, šepká: Zmizni, klamár.

Zničil som jej život, má na podobné vyjadrenia plné právo, ale nedokážem poprieť, že ma jej slová bolia. Dúfal som, kdesi v hĺbke duše som sa nevzdával nádeje, že ma pochopí. Aspoň sa opýta, prečo som konal tak ako, a nakoniec si pripustí možnosť, že nie som najväčším zločincom tejto planéty.

Pravda je však iná a ja by som jej to nemohol zazlievať ani ak by som chcel. Neustále si vybavím jej úsmev, jej smiech, jej šťastné oči, ktoré ale vzápätí prekryje spomienka na včerajší večer. Na moment, keď zistila, ako to v skutočnosti je a dokázala v sebe nájsť dosť sily na to, aby mi s kamennou tvárou povedala tie dve osudové slová. Zmizni, klamár.

Nenazvala ma zradcom, ani bastradom, ktorý zapredá priateľov. Použila slovo, ktorého som sa bál najviac. Lebo áno, zradil som ju, zapredal som naše priateľstvo, ale len preto, aby som ochránil ako ju, tak i Nat a otca. Na to obvinenie by som mal výhovorku. Ale pravda je taká, že jediné, čo jej vôbec nedokážem vyvrátiť, je klamár. Obyčajný slizký had, klamlivý prízrak. To som ja. 

Nenávidím sám seba. A o to viac, čo mi povedala Meerová tesne pred tým, čoby som odišiel. Elegantne mi oznámila, že som jej poskytol veľmi cenné informácie, ale, bohužiaľ, prišli príliš neskoro. Nat to stálo život a čoskoro sa k nej pridá aj Ross. Akoby nebolo mojej duši aj bez toho neskutočne ťažko.

+++++

Klopanie na dvere ma vyruší v nemom sedení. Neviem, koho mám čakať, ale veľmi ma to ani nezaujíma. Teda do chvíle, kým neotvorím a žena pred dverami bez slov nevojde do môjho domu.

„Skráťme to, nemám čas," vyhlási pričom si svojvoľne prejde po chodbe a bez zastávky zamieri rovno do mojej izby. Zaujímalo by ma, odkiaľ vie, kam ísť. A prečo nesmeruje do obývačky ako každý normálny človek.

Vysoká žena s modro-sivastými vlasmi a perami červenými ako krv sa posadí na moju posteľ a ruky si zloží do lona pričom na mňa uprie oči ešte sivšie, než búrkové mračná za hranicami.

„Poslala vás Meerová?" spýtam sa. Nebol by som prekvapený, akurát mi nesedí, že za mnou pošle pomerne mladú ženu s jazvami na tvári, ktorá vyzerá akoby ju len vystrihli z kancelárskeho prostredia. Teda, okrem tých jaziev.

Pokrúti hlavou. „Som tu čisto z vlastne vôle, Rio."

„Kto ste?"

„Stephanie Tysonová," povie s jemným úsmevom, ale mne to vyrazí dych. No počkať...

„Nemali by ste byť mŕtva?"

Pretočí nado mnou oči. „Vieš, že sa na túto istú otázku opýtala aj Ross?"

„Počkať- ona vás pozná?"

„Môžem ti to vysvetliť svojvoľne, alebo tu chceš sedieť do večera?" Nadvihne na mňa obočie a ja jej dám voľnú parketu.

Stephanie sa usmeje. „Som rada, že počúvaš. Prišla som kvôli Ross. Meerová chce využiť jej gény na vlastné účely. Bude ju chcieť využívať do posledného kúsku jej síl."