Mutant ✔

XXVII.- Starý doktor a jeho varovanie/ROSS

Presne podľa plánov ma Rio zavezie na danú adresu a odíde. Chvíľu postávam pred menšou bytovkou s ošarpanými tehlovými stenami. Je pomerne nízka, má najviac tak päť poschodí a ten človek, ktorého hľadám, by mal bývať hneď na prvom.

Zhlboka sa nadýchnem a až potom v rukách zovriem kľučku. Pootočím ňou a vstúpim na zatuchnutú chodbu. Steny sú natreté na béžovo ale farba sa pomaly odlupuje, čím len umocňuje nepríjemný pocit v mojej hrudi. Nie som si istá tým, či som sem mala chodiť.

Nakoniec všetky emócie potlačím do úzadia a prinútim sa prejsť k dverám s číslom tri. Natiahnem ruku a váhavo zaklopem na tmavé drevo. Hryzúc si peru čakám na nejakú odozvu, no kým tá príde, mám pocit, že sa zbláznim.

Nakoniec sa ale dvere pomaličky odchýlia a ja zbadám starčeka. O niečom, ako sú vlasy zrejme nemôže už ani snívať, hnedé oči má mierne vypúlené a zakalené bielym závojom, vrásky mu kopírujú každý centimeter jeho tváre i rúk, pery má popraskané a uši mu odstávajú od plešatej hlavy.

Starček si ma premeria prekvapeným pohľadom a pár krát zažmurká, akoby ani nevedel, či tu pred ním naozaj niekto stojí alebo sa mu len zjavujú duchovia. Podľa všetkého má už vyše stodvadsať rokov, ale to ešte nie je tak nezvyčajné. Radiácia sa v tele človeka prejavuje rôzne, niekoho život skráti, iného predĺži. Zdá sa, že tento človek sa rozhodol nepoddať sile smrti.

„Kto si?" spýta sa ma chrapľavým hlasom pričom zo mňa stále nespúšťa udivený pohľad. Nebyť zakalených očí, možno by som z nich aj niečo vyčítala, ale takto to neprichádza do úvahy. Môžem si len domýšľať.

„Poslala ma vaša pravnučka, Yan Meinoirová. Vraj by ste mi vedeli pomôcť," poviem a snažím sa zniesť čo najistejšie. Nechápem prečo, no tento starec mi naháňa výslovný strach. Nervozita oblapí celé moje telo a ja si hryznem do pery tak silno, až pocítim železnú pachuť krvi.

„V čom by som ti ja len vedel pomôcť, dievča?" spýta sa s miernym smiechom dostatočne chrapľavým na to, aby mi nahnal zimomriavky. Odstúpi z dvier a dovolí mi vojsť. Síce s váhaním ale prejdem popri ňom, no skoro nadskočím od ľaku, keď sa za mnou zabuchnú dvere.

Starý pán mi kývne nech vojdem do útrob domu a vyberie sa za mnou pričom sa podopiera drevenou paličkou. Prejdem do malej obývačky, ktorá je tvorená z pomerne starého nábytku. Skrinky sú matnej čiernej farby, na ktorej je vidieť odtlačky prstov, čo starec zanechal. Sivé steny sú troška špinavé, na sedačke podobného odtieňu je veľký fľak, povedala by som, že po vyliatej káve. Cez okná preniká dnu slabé svetlo a tak vidno kúdoly prachu, ktoré sa vznášajú vo vzduchu.

„Posaď sa," povie starček a kývne mi smerom ku kreslu. Mimovoľne sa pousmejem nad tým, že mi to miesto prenechá a sám si sadne na sedačku s tmavým fľakom. „Akože si to vravela, že sa voláš?"

„Nevravela som," podotknem a sadnem si, „Volám sa Rosielee, ale väčšinou ma volajú Rosie, alebo Ross."

Starcové plecia klesnú akoby ho tá informácia sklamala. „A ako ťa mám volať ja?"

„Ako len chcete," pousmejem sa. Nervozita postupne upadáva. Nie je až tak strašný ako sa zdal byť na začiatku.

„Dobre, Ross. Mimochodom, mňa môžeš volať Phil." Na jeho popraskaných perách sa objaví jemný úsmev.

Prikývnem a znova sa ozve on: „A čo by si potrebovala od takého starca ako ja?"

„Zopár odpovedí."

„Nemôžem ručiť za to, že ti ich dokážem zodpovedať," podotkne Phil, „Chcela by si kávu alebo čaj?"

„Nie, ďakujem."