Mutant ✔

XIX.- Veliteľka SOFTPOE/RIO

Mal som držať jazyk za zubami. Alebo čo lepšie, mal som si ho hneď odhryznúť, ušetrilo by mi to kopu problémov. Lebo ja, dopekla, musím púšťať hubu na špacír, keď mám čušať. Fajn, pekne poporiadku, Rio, teraz sa sústreď na to najdôležitejšie. Lebo je sakra jednoduché sústrediť sa, keď si povedal kamarátke, že je nebezpečná a budú sa jej chcieť zbaviť.

Uviažem si kravatu a upriem na seba letmý pohľad. V zaparenom zrkadle je môj odraz nejasný, zakalený bledým závojom a pripomenie mi to dych Mutanta. Bleskovo pokrútim hlavou nad tou myšlienkou a vyjdem z kúpeľne.

„Saverio!" skríkne na mňa otec a ja mám nutkanie prejsť si rukami po vlasoch- zlý nápad, hodinovú prácu ničiť nebudem.

„Čo chceš?" zavrčím naňho. Rozvaľuje sa na pohovke v obývačke. Aby sa nezabudlo dodať, je od pása nadol nahý. V rukách má cigaretu a z úst vypúšťa obláčiky dymu.

„Kde ideš?" spýta sa ma s prižmúrenými očami.

„Mám schôdzku, vravel som ti to ráno," odvrknem, „Že si zase pil?"

Odpoveďou mi je len jeho nezrozumiteľné zahuhlanie. Zovriem dlane do pästí a s hlbokým nádychom sa od neho odvrátim. Snažím sa jemu aj celkovo jeho „teritóriu" vyhýbať čo najviac sa to dá. Cigaretový dych ma vyslovene irituje, nehovoriac o tom, že je naňho príšerný pohľad. Je stále zarastený, väčšinou polonahý a to nehovorím o jeho fázach, keď vidí tancujúcich potkanov a šašov so zbraňami. Fakt s ním nerád trávim čas.

„Saverio, počkaj!" Vytacká sa do stoja a dobehne ma. Opriem sa o rám dverí snažím sa hľadieť mu do očí, no ani tam nie je bohvieaký pohľad. Má ich zakalené bielim závojom, zreničky rozšírené a stratili tú typickú zelenú farbu. Sú ako lístie pokryté centimetrom prachu.

„Čo chceš?" zopakujem otázku, „Mám naponáhlo."

„Vidím, vidím." Začne horlivo prikyvovať až sa uňho ten pohyb zautomatizuje a nedokáže prestať. Hlava mu ide hore-dole donekonečna.

„Tak to už vyklop!"

„Nekrič!" zavrčí na mňa, „Bolí ma hlava."

„Čuduješ sa?" vyprsknem neveriacky. Jeho dych páchne po niečom ostrom, čo sa mieša s cigaretami.

„Nie! Chcem na to lieky."

„Takže ty chceš lieky?" nadvihnem obočie. „A čo tie, ktoré som ti dal pred týždňom? Len mi nehovor, že sa už minuli."

„Nie!" zarazí ma, „Neviem kde som ich dal."

„Tak si ich potom nájdi, lebo nové nedostaneš. Koniec debaty, prídem až večer. Skús nezdemolovať dom. Ďakujem." Tými slovami sa zvrtnem na päte a vyjdem z domu. Už beztak ma obsiahol jeho skazený dych. Meerová bude priam nadšená.

Nahlas si odfrknem. Akoby bol jej najväčším problém iba môj smrad. Ó, to vôbec. Ona bude mať na probléme oveľa zaujímavejšie veci. Ako napríklad takú nedávnu vraždu. Akoby mi nestačilo vlastné svedomie.

+++++

„Hľadám slečnu Meerovú," oznámim vysokej sekretárke s plešinami vo vlasoch. Na jej nose sedia kockové okuliare.

„Máte u nej objednanú schôdzku?" spýta sa ma chrapľavým hlasom, ktorý poznačili roky práce. Začne pohľadom kĺzať po svojom papieri.

„Áno, dala si ma zavolať ona. Volám sa Saverio Rott."

„Aha," pomaličky prikývne, keď si ma nájde v zozname, „Nasledujte ma, pane."

Sekretárka vyjde spoza pultu recepcie a vyvedie ma na tretie poschodie dlhej budovy s logom SOFTPOE. Tu sídli vrchná riaditeľka SOFT-u, Carlota Meerová, ktorá riadi celý chod Kupoly. Taktiež sa tu nachádzajú aj hlavné výskumné stanice a najbližší spolupracovníci Meerovej, ako aj Rada, ktorá sa skladá z pätnástich vybraných členov spoločnosti. Každý jeden z nich zastupuje istú skupinu ľudí. Miesto tu má aj vodca Ostreľovačov, doteraz to bola Weissová, no teraz tá povinnosť pripadla Ross. Som si istý, že Meerová je od šťastia bez seba.