Mutant ✔

XIII.- Radiačná búrka/ROSS

Ama ma vezie domov v úplnom tichu. Nadarmo sa jej dookola vypytujem, čo sa stalo a čo ju tak rozhodilo, zaryto mlčí. A to ma len usvedčuje vo fakte, že je to niečo sakra zlé.

Auto, ktoré si vypožičala z garáže, zastane pred našim domom a ona sa na mňa významne zahľadí. „Choď dnu, ale nikomu ani muk o tom, že sa niečo deje, jasné?" Zrejme už aj jej došlo, že som si uvedomila skutočnosť- niečo nie je v poriadku.

„Nie," zamietnem to, „Najskôr mi musíš povedať, čo sa deje. Čo sa naozaj deje."

Ama si povzdychne, pričom rukami nepokojne bubnuje na volant. „Neviem, čo také, by som ti mala povedať," vydýchne napokon.

„Pravdu?" navrhnem.

„Pravda..." zamyslí sa, „čo ak neviem, aká je skutočná pravda?"

„Ale ty to vieš, len hľadáš výhovorky," poznamenám, „Je to tak?"

„V podstate," prikývne pravdivo.

„Tak nás ušetri zbytočných rečičiek a vysyp pravdu."

„Prečo ti na tom tak záleží?"

„Prečo by nemalo?"

„Ide o Edwarda," vydýchne porazene, „Zmizol."

„Ako to, že zmizol?" vychrlím jedným dychom. Jasne si spomínam na okamih, keď sme ho vovliekli do kancelárie Weissovej a ona s výrazom vážnym ako kamenná busta povedala, že naňho dohliadne. V tej chvíli, a ani potom, som nepochybovala, že svoje slová dodrží. Tak čo sa stalo?

Jednoduché, Ross. Život nie je tá rozprávka, ktorú si si vysnila v tej tvojej naivnej hlavičke. Ženská mala prácu, nechala ho tam a on zdúchol. Nepotrebuješ k tomu kvantovú fyziku.

Zamračím sa. Jednak z dôvodu, že aj vlastný hlas ma volá Ross, nie Rosie, a aj kvôli tomu, že je to celé viac než len pravdepodobné.

Fantastické, vnútorný hlas. Prečo, dopekla, máš vždy pravdu?

„Jednoducho zmizol," zamieša sa do môjho imaginárneho rozhovoru Amin hlas, „V jednu chvíľu tam bol, v druhú nie."

„A vy sa bojíte, aby neurobil nejakú hlúposť," domyslím si.

„V podstate áno. Už sa párkrát pokúšal o samovraždu."

„Prečo si mi to nechcela povedať skôr?"

„Vieš," rozpačito sa pomrví na mieste, „Nováčikov vítame najradšej tak, aby nevideli pochmúrne časti nášho bytia, hoci to patrí k nám a je to našou neoddeliteľnou súčasťou. Ten, kto už raz prekročí hranice a v plnej svojej kráse i skaze uvidí to, čo ľudia urobili s našou planétou, sa neodvratne zmení."

„Mala by som sa začať báť?" spýtam sa mierne stiesnene.

Ama okamžite pokrúti hlavou. „To vôbec. Podľa mňa, by to mal vidieť každý, aby si uvedomil skutočnosť. Že kam až zavedie ľudská lakomosť a pýcha. Poznačí to človeka, to je síce pravda, no uvedomí si veci, ktoré ostatní nedokážu pochopiť."

„Mohla by som pomôcť s hľadaním," navrhnem po chvíli stiesneného ticha, ktoré nastane v aute.

„To nie," odmietne, „Sľúbila som Riovi, že sa ťa zbavím. Nie je úplne vylúčené, že budeme musieť zájsť za hranice, preto nemôžeme brať niekoho, kto ešte nie je vycvičený. Bolo by to tvoje po prvé, ale aj posledné."

„Takýmto postojom, by si mohla písať motivačné citáty," podotknem sucho.

Ama sa krátko zasmeje. „Možno áno, no na pravde je máločo ružové. Čím skôr si to človek uvedomí, tým lepšie preňho." Po kratšej odmlke dodá: „Choď už."