Mutant ✔

XXXVI.- Dážď v Kupole/ROSS

Dni sa predĺžia a hoci ich už netrávim úplne sama, iba v objatí štyroch stien, stále mi v srdci ostáva nekonečná prázdnota. Za tých päť dní, ktoré odídu ani neviem ako, zájdem aj do práce, aby sa ostatní ubezpečili v tom, že ešte vôbec žijem. Otec sa prebral a spoločne sme si poplakali, no znáša to celkom dobre. Až sa čudujem.

Rio mi robí každý deň spoločnosť, hoci sama netuším, ako stíha aj vlastný život, prácu a teraz ešte aj moje problémy. A síce sa mi z neho nepodarilo dostať, čo sa stalo s jeho matkou, dosť som sa o ňom dozvedela zo zdĺhavých rozhovorov každý podvečer.

Mamin pohreb prebehne za prítomnosti kopy ľudí a akosi ma upokojí aj to, že na cintorín došli aj Ostreľovači. Možno len zo zdvorilosti, ale pre mňa ich prítomnosť dodáva nádej v to, že hoci sa svet rozpadáva medzi mojimi prstami, stále mám šancu na normálny život v kruhu ľudí, ktorých si cením.

Otec, ktorý trval na tom, že príde, sedí vedľa mňa v invalidnom vozíku s infúziou, ktorá mu smeruje do jeden veľkej žili v ohybe lakťa. V skutočnosti takmer všetko zakrýva závoj sĺz a plač maminých kolegov, ku ktorému sa pridáva aj môj vlastný.

Domov sa vlastne dostanem až večer, keď ma Rio odvezie z nemocnice. Veľmi sa mi nechce vracať do pustého domu, v ktorom vidím spomienky na mamu, ale na výber tak či tak nemám. Hoci mi Yan navrhla, aby som šla k nej, odmietla som s tým, že nechcem jej robiť starosti navyše. A aj keď sa bránila, že to tak nie je, stále som trvala na mojom prístupe. Radšej sa osprchujem pod prúdom teplej vody a zaleziem do mäkkých perín.

Tieto myšlienky sú jediné, čo držia slzy na uzde, keď Rio zaparkuje pred mojim domom. „Ďakujem ti za všetko," pousmejem sa na neho a vystúpim z jeho auta ešte pred tým, akoby mu napadlo ísť so mnou.

„Ross, počkaj!" skríkne na mňa ešte skôr, ako otočím kľúčikom v zámke.

Kým sa otočím, on vystúpi a s elegantným poklonením mi podá čiernu kabelku plnú použitých vreckoviek. „Možno ti budú ešte chýbať," pousmeje sa tak podlo, až mi to vykúzli úsmev na tvári.

„Použité vreckovky?" nadvihnem obočie.

„Ktovie. Ja som mal na mysli skôr tvoj mobil a kabelku, ale ak tebe ide len o vreckovky..." s rýchlim pohybom dostane kabelku z môjho dosahu a zvrtne sa na päte.

„Rio." Prevrátim nad ním oči a v čiernych lodičkách sa za ním zatackám.

„Prosím, Ross?" spýta sa a nečakane zastane, až mu narazím do chrbta, na čo sa on len zasmeje a veľmi ochotne mi podá kabelku.

Otvorím dvere domu a zasvietim na prázdnej chodbe. Do mysle sa mi vkradne mamin milý hlas a jej chlácholivé slová, ktoré už nikdy skutočne nezapočujem. Po líci mi stečie jedna osamelá slza a z brady kvapne na tmavý koberec.

„Neplač," šepne Rio tesne za mnou, „Bude to v poriadku."

„Akoby to mohlo byť v poriadku?" opýtam sa potichu a vojdem do kuchyne, kde sa dlaňami opriem o dosku jedálenského stola. „Už nikdy nič nebude ako predtým."

„Nepovedal som, že to bude rovnaké," poznamená Rio ešte stále tesne za mojim chrbtom, „Len že to bude dobré. Spomienky postupne vyblednú a všetko bude ľahšie."

„Ale ja nechcem, aby tie spomienky vybledli," protestujem, „Nechcem na ňu zabudnúť. Ani na to, akým skvelým človekom bola."

„Tak potom spomínaj na pekné veci s úsmevom na tvári nie so slzami v očiach," podotkne a položí mi ruku na plece. Cez tenkú látku čiernej blúzky ku mne prenikne teplo jeho dlane a ja sa zachvejem.