Mutant ✔

XI.- Stačí jediná sekunda/ROSS

Celou cestou sme ticho. Jediný zvuk vydáva len tiché hučanie motora. Ruky mám položené v lone a žmolím si v nich okraj trička. Nakoniec, keď je to ticho už takmer neznesiteľné, Rio si odkašle.

Veľavýznamne sa naňho zadívam, ale ostane ticho. Zamračím sa. Som si istá, že provokuje naschvál; chce zistiť, pokiaľ som ochotná mlčať. Alebo je od prírody natoľko protivný.

„Ale no tak," uškrnie sa Rio a v zelených očiach sa mu roztancuje divoký plameň, „Nemrač sa toľko, radšej sa usmej."

Vystrúham falošnú grimasu a spýtavo sa naňho zahľadím. „Už lepšie?"

„O kúsoček, Ross, o malilinký kúsoček."

„Čo máš dnes naplánované?" spýta sa po chvíľke ticha. Mlčanie očividne nie je jeho silnou stránkou. Rovnako ako ani mojou.

„Zatiaľ nič. Zrejme ma buď bude ničiť Troy s Amou alebo Nat." Pokrčím plecami a jeho pery sa akosi zvláštne nadvihnú. Na jeho bledej pokožke tak zavládne pokrivený úsmev. „Čo je?" vyblafnem.

„Zdá sa, rýchlo si si uvedomila, ako to tu chodí," uškrnie sa a odhalí dva rady bielych zubov. Na moment prenesie pohľad z cesty na mňa.

„Rio! Pozor!" vyhŕknem, keď zazriem postavu, ktorá sa tacká na okraji cesty. Zrazu stratí rovnováhu a rúti sa smerom k ceste, rovno pod kolesá Riovho auta.

„Doriti!" Rio dupne na brzdu a prsty zaryje do volantu tak silno, až mu zbelejú hánky. Zasvištia pneumatiky. Zaryjem si nechty do dlaní a napnem sa. Náhle zastavenie hodí moju hlavu dopredu následne dozadu a tresnem si ju o sedadlo. Z hrdla sa mi vyderie zaskučanie.

V Riových očiach plápolá oheň, keď si odopne pás. „Prisahámbohu, ja ho už fakt zabijem," zavrčí a už otvára dvere.

Tie sa za ním zabuchnú a ten zvuk začne rezonovať v mojej hlave ako udieranie na bubnov. Rýchlo sa spamätám a vystúpim tiež. Zavriem za sebou dvere a vtedy mi pohľad padne na Ria, ktorý schmatne muža okolo štyridsiatky za golier a surovo vytiahne na nohy. No neunikne mi, že druhou rukou ho podrží.

„Už zas?!" vyštekne naštvane a zadíva sa do neprítomnej tváre muža s tmavým strniskom.

„Huhm..." zahuhle muž a hlava mu klesne na hrudník.

„Čo mu je?" nadvihnem obočie a zadívam sa očí neznámeho, ktoré sú zakalené bielym závojom.

Rio sa na mňa zadíva, akoby si až teraz spomenul na to, že nie je sám. „Ross, toto je Edward Furrer, bývalý zelený Ostreľovač."

„Neodpovedal si na to, čo mu je," poznamenám a pristúpim bližšie k nim.

„Opil sa, čo iné," povie, akoby to bola samozrejmosť, no pri pohľade do mojich nechápavých očí sa zarazí, „Ross, hádam mi nechceš povedať, že si ešte v živote nevidela opitého človeka."

Pokrútim hlavou a Rio si nechápavo vojde jednou rukou do tmavých vlasov. Druhou podopiera neznámeho.

„Nie je alkohol zakázaný? Kde ho vôbec zohnal?" vypytujem sa.

„Alkohol je síce zakázaný," prikývne na moje slová, „ale to neznamená, že si ho niektorí, hm, šikovní jedinci, nevedia vyrobiť."

„A to mu len tak prejde?" nadvihnem obočie pochybovačne.

Rio sa zaškerí a prehodí si ruku muža cez ramená. Zamieri k autu a ja ho nasledujem. „Tomuto hajzlovi prejde všetko. Je to dobrý človek s menším psychickým skratom." Muža vloží na zadné sedadlá a sám sa posadí do auta. Napodobním ho.