Mutant ✔

XXXII.- Telefonát, ktorý končí katastrofou/ROSS

„Hneď som späť," zamrmlem tesne predtým, ako za sebou zabuchnem dvere Konferenčnej miestnosti. Okamžite si priložím mobil k uchu. „Mami? Deje sa niečo?" spýtam sa jej troška vykoľajene. Moja mama nepatrí medzi typy, ktorý si len tak začnú vyvolávať z nudy. Musím povedať, že keď som na displeji uvidela jej meno, nebolo mi všetko jedno.

„Neboj sa, Rosie," ubezpečí ma mama, „Len si ma dala Lili zavolať do práce. Teraz som v elektrárni pri hraniciach a neviem, kedy sa stadiaľto dostanem. Je to tu dosť divoké. Preto ťa chcem poprosiť, aby si zašla za otcom, keď skončíš."

„Jasné, mami, len máme poradu, tak neviem, kedy končíme. A čo sa deje v tej elektrárni?" zaujímam sa.

„Niektoré prístroje zastali, vraj kvôli vysokému stupňu radiácie, ale systémy jednoducho šalejú. No nič sa neboj, Rosie. Radšej choď na tú poradu, aby si nemala problémy."

„Vlastne... aký je stupeň tej radiácie? Bolo by dobré, keby sme to vedeli presne."

„Príliš vysoký na to, aby bol normálny," povie mama neurčito, „Ale vážne už bež."

V pozadí hovoru začujem nejaké hlasy, ako sa niekto zhovára. Vzápätí začujem aj zasyčanie a krik. V tej rýchlosti si nestihnem uvedomiť, čo sa to deje, ale keď začujem výbuch dvojnásobne, jednak z mobilu ale aj reálne, všetko mi do seba zapadne. Zem pod nohami sa mi zatrasie a keby som sa neopierala o stenu, zrejme by som padla.

„Mami?" Keď mama neodpovedá, len začujem zvuk praskania ohňa, moje pery automaticky opustí zúfalý výkrik. „Mami?" skúsim to ešte raz, ale odozva nepríde.

Ani sa nenazdám a dvere Konferenčnej miestnosti sa otvoria. Rio v nich stojí mierne vykoľajene a keď si všimne slzy, ktoré už zaplnili moje oči, podíde ku mne a podrží ma, aby som nepadla.

„Čo sa stalo?" vyhŕkne pomerne vydesene a držiac ma za plecia ma oprie o stenu za mnou. Neprehliadnem, že zopár Ostreľovačov vyšlo tiež na chodbu, no to, že ma vidia plakať mi je úplne ukradnuté. „Ross! Hovor so mnou!" požiada ma a jeho stisk na mojich rukách zosilnie. „Rosie!"

Ja len mlčky hľadím na telefón v mojich rukách, ktorý za ten čas prerušil spojenie. Rio si všimne môj pohľad a zoberie mi mobil z rúk. Jednou rukou ma ešte stále opiera ale skontroluje posledný hovor. „Volala ti mama?"

Mlčky prikývnem ešte stále neschopná uveriť tomu, čo sa stalo. V tom sa rozoznie ďalší telefón vo vreckách Ria a ten to chtiac-nechtiac zdvihne. „Čo je?"

Vidím ako zbledne pri informácii, ktorá sa pred chvíľou dostala aj ku mne. Rio zloží bez všetkého ďalšieho a uprie na mňa smutný pohľad, akoby sa mu konečne poskladala skladačka, ale ten výsledok za to rozhodne nestojí. „Vybuchla elektráreň pri hraniciach," hlesne, aby sa tú informáciu dozvedeli aj ostatní, „To bol ten výbuch a otras, ktorý sme pred chvíľou cítili."

Síce sa rozpráva s ostatnými, jeho pohľad sa upiera priamo do mojich očí. Slzy sa mi ešte stále kotúľajú po tvári a ja nie som schopná ničoho. Ani len pohnúť sa.

„Musíme tam ísť," vydýchnem napokon a dostanem sa zo zovretia Ria, „Teraz."

Vyberiem sa po chodbe a kašlem na to, že každý za mnou hľadí. Nikto tomu nerozumie. Jedine Rio vie, kde pracovala moja matka. A preto za mnou ako jediný dobehne a zdrapne ma za pravý lakeť a natočí si ma k sebe. „Ross! čo chceš robiť?"

„Ja neviem!" zvolám zúfalo, „Možno to nie je také zlé a dá sa s tým niečo urobiť alebo..."

„Ross," Rio sa mi uprene pozerá do očí, „Ten výbuch sme cítili ešte aj tu. Si si istá, že tam chceš ísť?"