Mutant ✔

LIV.- Kaviareň Šípkovej Ruženky/ROSS

Sediac pri hraniciach strávime vyše polhodinu. Neriešime nič, čo by bolo nepríjemné. Rio rozpráva o tom, ako zvykol s rodinou chodiť do tej kaviarne s, vraj fantastickou, horúcou čokoládou.

Hovorí o rôznych akciách Ostreľovačov, ktoré skončili fiaskom. Ako šli s Alexom za údajnými výrobcami drog a v dome, v ktorom sa neustále svietilo, žil starý manželský pár. V ich dome, ani v podkroví či v pivnici, sa nenašli žiadne známky drog, a keď sa spýtali, prečo je stále zažaté a ako vedia vysvetliť neustály dym stúpajúci z komína, odpovedali: „To duchovia! Prisahám pred Pánom Bohom, strašia v tomto dome!" zadušovala sa postaršia žena, „ale vychádzajú len v tme! Alebo v zime! Preto kúrime a neustále máme zažaté!"

Ako sa zistilo, mali v dome chybné elektrické spojenia a žiarovky im občasne blikli aj keď boli vypnuté a radiátory syčali, keďže nevedeli dostatočne utiahnuť kohútik na boku.

Pešo sa vyberieme do tej kaviarne, kde sme mali pôvodne zamierené. Neviem, či sa mi to len zdá, alebo nie, no akoby mal Rio lepšiu náladu. Smeje sa, vtipkuje a s radosťou rozpráva o príhodách zo života.

Kaviareň sa nachádza v útrobách menšej uličky, do ktorej zablúdi len minimálne množstvo ľudí. Vonkajšiu fasádu má obkladanú tmavým drevom. Nad dverami je vyrezaná rozkvitnutá ruža, z ktorej sa tiahnu úponky zelene s tŕňmi.

Dvere sú vytvorené na spôsob otvárania do oboch strán, pričom zvnútra je malý zvonček, ktorý ohlasuje návštevy. Zvnútra je budova rovnako útulná ako zvonka- drevom obkladané steny, stoly z hrubého dreva natreté na lesklo a lavičky so stoličkami sú krásne vyrezávané ornamentmi ruží.

„Kaviareň Šípkovej Ruženky," zahlási Rio a okamžite sa poberie k jednému stolu v rohu.

„Šípková Ruženka?"

„To je rozprávka," poučí ma s úsmevom, ktorý vyčarí jamku na jeho líci, „Kedysi, existovalo kráľovstvo za horami. Kráľovi a kráľovnej sa narodila dcérka. Na jej krst zvolali všetkých obyvateľov ich ríše. Prišli i zvané tri dobré víly, ktoré sa rozhodli obdarovať malú Auroru magickými darmi."

„Mágia neexistuje," skočím mu do reči, na čo on na mňa špatne zagáni.

„Neskáč mi do reči. Krása rozprávky spočíva v tom, že sú v nej ukryté nemožné veci. Ale pokračujem. Avšak, kráľ a kráľovná nepozvali temnú bosorku, Demónu, ktorá sa urazila. Prišla na krst bez pozvania, a vo chvíli, kedy už dve z víl, darovali kus moci Aurore, prekliala malú princeznú. V deň, keď mala dovŕšiť svoje pätnáste narodeniny, sa mala pichnúť a zaspať na večné veky spolu s celým kráľovstvom. Tretia víla ale zmiernila jej prekliate tým, že je možná záchrana. Ak príde princ, ktorý je ako stvorený pre Auroru, a dá jej bozk pravej lásky, tak sa princezná prebudí a prekliatie sa zlomí.

Kráľ bol zúfalý. Dcéru dal do opatery dobrým vílam na pätnásť rokov a jeden deň. Strážili a vychovávali malú Auroru až do dňa jej pätnástich narodenín. V ten deň ju vzali víly späť do paláca, ukázať otcovi. Ten bol naštvaný. Priniesli ju príliš skoro.

Aurora sa prechádzala po hrade svojho otca a v hradnej veži našla vreteno. Ihlica ju lákala k sebe pod tlakom Demóninho kúzla, až k nej došla a pichla sa. Všetko, vrátane krásnej princeznej sa uvalilo do večného odpočinku.

Roky plynuli a rozprávky o spiacej kráske zvanej Šípková Ruženka a začarovanom hrade sa rozniesli svetom. Preto, sto rokov po dovŕšení kúzla, sa do hradu vybral mladý princ. Hrad bol obrastený ružovými tŕňmi a princ musel využiť všetky svoje zručnosti, aby sa dostal dnu. Pri pohľade na spiacu Šípkovú Ruženku sa okamžite zamiloval. Pobozkal princeznú Auroru a prekliatie padlo z celého kráľovstva."

Rada by som mu odpovedala, aj keď mi nie je jasné čo, ale servírka nás vyruší. „Dobrý deň prajem! Čo vám môžem priniesť?"

„Dve horúce čokolády s penovými cukríkmi," odvetí Rio pohotovo a usmeje sa na mladú ženu s hustými vlasmi.

„Hneď to bude." Tými slovami sa stratí za nenápadnými dverami a Rio sa zas zameria na mňa. V tmavej miestnosti s malými oknami a teplým osvetlením, sa jeho zelené oči lesknú.

„Tak? Rozprávka sa páčila?" nadvihne obočie vyškerene.

„Úprimne?" zaujímam sa, ale skôr, akoby som dokončila slovo, prikývne. „Neviem si to predstaviť. Víly, čary, preklatia, storočná princezná..."

Rio sa úprimne zasmeje sa pokrúti nado mnou hlavou. „Zapni fantáziu, Ross! Hrad, princezná, princ, čáry-máry!"

Pretočím nad ním oči, ale úsmev mi pery neopustí. „Je to nereálne. Hrad som videla jedine v učebniciach. Niečo také už ani neexistuje, a to nehovorím o princoch, princeznách a čaroch, ktoré, len tak mimochodom, ani nikdy neexistovali."

„To vraví dievča, ktoré sa pred hodinou rozplývalo na čarovnej sile stien Kupoly!" výhražne nadvihne prst, aby som ostala mlčať. Jeho poznámka je totiž naozaj výstižná.

Medzitým pred nás položí servírka dve šálky s bielou farbou a popínavými ružovými úponkami. Z tmavej čokolády vychádza hustá para a na jej povrchu plávajú biele penové cukríky ako obláčiky. „Dobrú chuť," zapraje nám a už jej niet.

Rio sa zhlboka nadýchne a nasaje tak omamnú vôňu horúcej čokolády. Vonia naozaj skvelo, to musím uznať.

„Tak?" usmeje sa na mňa, keď si odchlipnem zo sladkastej tekutiny, ktorá mi zohreje celé vnútro.

„Je skvelá," pochváli ju.

Rio rýchlo prikývne a tiež sa napije čokolády. „Ani neviem, kedy som ju mal naposledy," zaspomína s nemiznúcim úsmevom.

„Prečo si sem prestal chodiť?"

„Kvôli mame," odpovie myknutím pliec, „Po tom, čo umrela, na to nebola možnosť. Otec sa zmenil na nepoznanie."

Smutne sa pousmejem. „Z rodinnej tradície sa stala spomienka?"

„Povedzme," usmeje sa skôr pre seba a pohľad zapichne do dosky stola, „Na pekné veci predsa treba spomínať s úsmevom, nie?"

Prikývnem. Tieto slová použil aj po smrti mami a musím uznať, mal úplnú pravdu.

„Ďakujem ti, Ross," zamrmle po chvíli a úprimne sa na mňa usmeje.

„Za čo?" opýtam sa s podobným úsmevom ako on.

„Za všetko. Nečakal som, že sa dnes nájde niečo, čo zlepší moju náladu. Ale momentálne... neviem o ničom, čoby mi ju mohlo pokaziť." Hľadí mi do očí, rovnako ako ja do tých jeho. Zelené plamene iskria v jeho očiach. V tej chvíli ani neviem, na čo krajšie by som sa mohla pozerať. Existuje len jeho pohľad, ktorý pohlcuje moje vnímanie a jemný úsmev, ktorý sa miestami skrúca do škodoradostného úškľabku.

Dosť krátka časť a celkovo taká fádna, ale nasledujúca to hádam vykompenzuje :D Inak, rozprávka Šípkovej Ruženky má asi tak malú miliardu podôb tak ja som si ju pospájala tak, ako si pamätám z tých všemožných verzií :D

Dúfam, že sa časť páčila :)