Mutant ✔

XXXIX.- Teraz neplač/ROSS

Dosť ma prekvapí, keď sa Rio skoro ráno zjaví pred domom a začne vyklopávať na vchodové dvere. Môjmu pokoju nepridáva ani jeho zamračený výraz. Posledné dni vo mne vyryli dosť pochybností ohľadne všetkého a nepáči sa mi, že po včerajšom úsmeve na jeho tvári vládne zvraštené obočie.

Otvorím mu dvere a on rýchlo zažmurká, keď si všimne, že som ešte stále v pyžame a doslova vytiahol z postele. „Nevidela si správu, ktorú som ti poslal?" spýta sa a ešte raz po mne prebehne pohľadom.

Pokrútim hlavou. „Teraz som vyšla z postele a mobil som si včera nechala v kuchyni," vysvetlím, „Stalo sa niečo?"

„Včera večer mi ešte volala sekretárka Meerovej. Chcela aby sme preložili to stretnutie na dnes o druhej tak som ti napísal, či ti to vyhovuje, lebo Meerová to potrebuje vedieť čo najskôr. A keďže si nereagovala, tak som tu." Pri tých slovách odstúpim z dvier a pustím ho dnu, na čo sa jemne usmeje, ale nervozita v jeho tvári a celkovo v postoji, je takmer hmatateľná.

„Takže dnes?" opýtam sa ho len tak pre istotu a on prikývne.

„Môžem jej to odsúhlasiť?" Otočí sa ku mne tvárou s mobilom v rukách a s jemným úsmevom.

Prikývnem a Rio sa zrazu stratí v dverách, ktoré vedú do kúpeľne. S úškrnom pokrútim hlavou nad tým, ako dobre sa tu už vyzná a podídem do kuchyne, aby som si zaliala čaj. Akosi mi jedno aj to, že sa tu premávam len v pyžame. V posledných dňoch ma videl všelijako, takže mu červené pyžamo určite nerobí významné problémy.

V mysli sa mi vybavia všetky spomienky na včerajšok, kedy som sa, síce len na chvíľu, cítila opäť šťastná a z veľkej miery za to mohol práve Riov odviazaný úsmev a žiarivé oči. Ja ani netuším, ako sa mi ho podarilo dohnať, no myslela som len na to, aký neskutočný pocit by to bol. Vzduch mi prúdil vo vlasoch a ja som mala pocit, že doslova vzlietnem. Za tých pár sekúnd neexistovala ani únava, problémy, či žiaľ. Všetko bolo jednoducho dokonalé, na pokraji mojich vlastných síl.

„Vybavil som to," ozve sa zrazu Rio tesne pri mne, „Na druhú tam máme byť."

„Dobre," odvetím a vyberiem zo skrinky nad umývadlom dve šálky, „Dáš si aj ty?"

„Hej, diki," zaškerí sa Rio.

„Pôjdem sa obliecť," vyhlásim, keď pred neho položím šálku mätového čaju. On sa na mňa usmeje a ruky obmotá okolo teplej šálky. V Kupole je v týchto dňoch pomerne chladno, hlavne kvôli dažďu, ktorý ešte stále neprestáva.

Je to síce krásne a nezvyčajné, no pôsobí to depresívne. Celý deň je pomerne veľká tma a za oknom počuť neprestajné dupotanie. Dnes som chcela zájsť aj za otcom, ale pochybujem, že po stretnutí s Meerovou budem mať na niečo ešte silu.

V mysli mi behá jedine to, že musím na Meerovú urobiť dobrý dojem. Predsa, ona má pod palcom všetko, čo sa v Kupole deje.

Nakoniec skončím v čiernej blúzke, ktorá má zlatým vyšívané okraje a v čiernej sukni, ktorá prilieha k mojim stehnám. Na nohách mám čierne lodičky s minimálnym opätkom a po dlhšom váhaní si na ľavom zápästí zapnem pozlátený náramok s drobným kľúčikom a maličkými ozubenými kolieskami.

Dala mi ho mama na pätnáste narodeniny, no nikdy som nemala príležitosť nosiť ho. Je to rodinné dedičstvo. Mama ho dostala od svojej matky a tá od svojej. Je to vlastne jediné, čo mi dokazuje, že z maminej strany nejakí predkovia vôbec existovali.

Do kuchyni sa dostanem s maximálnym vypätím síl. V tej sukni sa cítim neprirodzene a nepohodlne a keď na mňa Rio prekvapene pozrie, do tvári sa mi nahrnie ešte aj červeň. „Myslíš, že Meerová očakáva podobné oblečenie?" spýtam sa, keď si konečne sadnem na stoličku oproti nemu a on na mňa neprestane zízať.