Mutant ✔

XXV.- Trafila si/ROSS

V noci nedokážem spať. Možno práve to je dôvodom, že sa z postele vyvlečiem už pred piatou a len si tak vysedávam v kuchyni so šálkou silnej kávy. Nikdy som tento nápoj veľmi neobľubovala, ale mám pocit, že sa čoskoro zvalím k zemi v nekonečnej únave. Zaujímavé. Zaspať nedokážem, ale predsa by som to robila najradšej.

Rýchlo do seba nalejem zvyšok horkej kávy. Hlavu si opriem o drevený stôl a ryšavé vlasy mi padnú po bokoch hlavy. Nevládzem robiť nič. Som naozaj zvedavá, ako dnešný deň prežijem. Mala som v pláne zájsť aj za otcom, ale budem rada ak prežijem tých pár hodín v práci. Naozaj neviem, čo ma takto unavilo.

Áno, v podstate som nespala celú noc a včera som sa dosť unavila, ale to by nebolo nič extrémne výnimočné. Už sa to zopárkrát stalo.

Nakoniec, tak opretá čelom o dosku stola, zaspím. Nie nadlho, pretože začujem klopanie a v momente stojím na rovných nohách. Trocha si pretriem oči, nohy zasuniem do šľapiek a prejdem k dverám. Otvorím ich bez nejakého rozmýšľania, ale to, čo ma za nimi čaká ma predsa len trocha prekvapí.

Rio sa na mňa prekvapene pozrie a jeho zelené oči zvedavo preskenujú moje červené pyžamo. „Ak sa správne pamätám, povedala si, že sa mám pre teba zastaviť..." začne a ja len prekvapene zažmurkám.

Pohľad upriem na nástenné hodinky a prekvapene si uvedomím, že je už krátko po siedmej. To som naozaj zaspala až tak tvrdo?

„Prepáč," vyhŕknem, „Poď dnu, ja budem hneď hotová. Trocha som zaspala."

Rio sa pousmeje a vojde do domu. Okamžite si to zamieri do kuchyne a bez všetkého sa posadí za kuchynský stôl. „Si si istá, že chceš dnes ísť do SOFT-u? Môžem ťa pokojne hodiť aj do nemocnice."

„Som si istá," vyhlásim. Ak by som mala celý deň len presedieť v blízkosti môjho nadrogovaného otca a zdeptanej mami, asi by ma šľahlo o zem. To by som sa nevyspala ešte veľmi dlho. Nikdy som sa nedokázala pozerať na to, ako trpia iní. Vždy mi to prišlo vrcholne nepríjemné a práve preto som považovala za tak kruté, aby som bola doktorkou, ktorá neraz musí oznámiť smrť. Ja to jednoducho nedokážem. Nedokážem sa poriadne vcítiť do bolesti iného. „Chceš niečo na občerstvenie alebo tak?" spýtam sa ho ešte tesne predtým, než sa poberiem do kúpeľne.

„Ďakujem, ale nie." Rio sa zas pousmeje. „Bež už."

V rýchlosti prikývnem a zaleziem do kúpeľne. Sprchu vynechám, nemám na ňu čas, len si vypnem vlasy, poumývam si tvár a prezlečiem sa. Keď vyjdem, Rio len tak posedáva pri stole rovnako, ako som ho tam nechala.

„Môžeme ísť," ohlásim mu.

Postaví sa a bez nejakých zbytočných slov opustí dom. Ja si povzdychnem a až po tom sa za ním vyberiem. Zamknem za sebou a nasadnem k Riovi.

„Spala si vôbec?" spýta sa ma, keď už asi stý krát zívnem. Jednoducho to nedokážem udržať.

„V noci som sa na to akosi nezmohla, ale nadránom som zaspala," odvetím pravdivo načo on skriví tvár do nepodarenej grimasy.

„Asi som nemal klopať," poznamená, „Malo mi dôjsť, že asi spíš."

Prevrátim nad ním oči. „Dobre, že si klopal, Rio. Ak by som spala, v noci by som sa zasa k ničomu nedokopala a to si nemôžem dovoliť."

Rio na mňa len mlčky pozrie ale nakoniec len pokrúti hlavou. „Čo je?" spýtam sa. Ten jeho výraz sa mi nepozdáva.

„Ale nič," odbije ma, „Len... ešte len pred pár dňami si sa stala Ostreľovačkou, nehovoriac o tom, že na teba takmer okamžite dopadla úloha velenia. A zrazu o tom rozprávaš, akoby si bola v tomto prostredí roky."