Mutant ✔

LXIII.- Traja chlapi/NAT

Túžim len po jednej veci- zabiť toho namysleného poskoka, ktorý sa plazí Meerovej do zadku. Alebo ktovie kde ešte. V každom prípade, mohol by ho niekto vykastrovať.

Akoby nestačilo, že si k nám napochodoval akoby bol doma. Ak by som mala pri sebe zbraň, udržala by som ho v šachu, lenže problém je v tom, že zbraň mal on. Tým nás veľmi elegantne vyprevadil do Táninej izby a zamkol nás tam.

Táňa zvažovala možnosť vyskočiť cez okno, ale to by asi nebolo najšťastnejšie riešenie, keďže sme boli na druhom poschodí.

Wooler prevrátil moju izbu naruby pri snahe nájsť spis o Ostreľovačoch. Chvalabohu, neuspel. Jasné, nútil nás povedať to, ale ja som odmietala povedať čo i len slovo aj vo chvíli, keď mi pritisol zbraň k čelu.

No nečakala som, že rovnako tvrdá ostane aj Táňa. Jednoducho odmietala vydať čo i len hlásku, aj keď sa jej leskli slzy v očiach. Netuším, čo sa s ňou porobilo, no v tej chvíli som na ňu bola nenormálne hrdá.

Wooler to s nami nakoniec vzdal, hoci ak by nemal jednoznačný príkaz od Meerovej- nikomu neskriviť ani len vlások- tak by sme obe skončili s guľkou uprostred čela. Sršalo to z neho tak jasne, žeby to mohol mať pokojne napísané na vrchu hlavy.

Ale tým neskončil. Táni zakázal hovoriť o všetkom, čo sa stalo, moju zbraň spolu s mobilom si vzal zo sebou a mňa nasadil na zadné sedadlá svojho luxusného autíčka.

Vysadil ma v neznámej časti mesta, dosť ďaleko od miesta, kde je SOFTPOE a aj môj dom, so slovami, že mi dala Meerová úlohu.

Už vtedy som šípila podraz, ale čo som mala robiť ak v ruke ešte stále držal revolver? Ktorý by, len tak mimochodom, ani nemal existovať?

Vraj mi Meerová nakázala zájsť na opačnú stranu Kupoly, aby som dohliadla na prenos elektrických panelov, ktoré majú nahradiť vybuchnutú elektráreň. Jasné, nedávalo to zmysel, keďže zo sociálneho hľadiska som bezprávne nič, ale koho to zaujíma, ak sa ma môžu zbaviť?

Mobil nemám, ani zbraň, navyše, mi Wooler nasadil aj sledovacie zariadenie na zápästie, aby som nemala šancu ujsť alebo zájsť za Riom.

To, že dnes je všade tma neznamená nič dobré. Okrem toho, že ešte doobeda sa má preniesť hlavný generátor, by sa mali nainštalovať aj nové systémy, ktoré by presmerovali energiu do stien. To však bez fungujúcich počítačov nepôjde.

Pracovníci ma veľmi ochotne ubytovali v jednom menšom dome s postraším manželským párom. Tí podľa mňa ani nevedia, že som sa sem násačkovala.

„Môžeme?" zaujíma sa mladá žena, ktorá má za prácu zariadiť všetko ohľadom prepravy elektrických panelov. Vlasy zastrihnuté úplne na ježka má sčesané do jedného smeru. Stojí v dverách s rukami vedľa tela.

„Neviem, či je to dobrý nápad. V takejto tme by bolo riskantné prenášať tie panely," odpoviem a rukou si prehrabnem červené vlasy.

„Nemôžeme to odďaľovať," povie dôrazne a s rukami za chrbtom vstúpi do rozľahlej miestnosti plnej vypnutých počítačov. „Kupola potrebuje energiu. Viete si vôbec predstaviť aký chaos musí byť v centre? Ak nefungujú veci v nemocnici, alebo ak, nedajbože, odišli aj filtre vzduchu."

Pri tej myšlienke ma strasie. „Tak musíme počkať na chvíľu, keď sa im podarí nahodiť nejaké systémy. Nie sme v situácii, aby sme mohli riskovať zničenie tých panelov," prednesiem dôrazne.

„Ako si želáte," odpovie značne znechutene a vycúva z miestnosti, ktorá výnimočne zíva prázdnotou.

Tie panely vážne nemôžeme vystaviť nebezpečenstvu. Sú príliš vzácne. Dokážu premieňať kinetickú energiu rádioaktívnych častíc na energiu, ktorá je potrebná k normálnemu fungovaniu Kupoly.