Mutant ✔

LXIV.- Obeta/ROSS

Drž hlavu vzpriamene, neukáž nikomu, že sa bojíš. Nepreukáž slabosť, ostaň nažive.

Musím si opakovať, čo mám a nemám robiť. V objatí štyroch chladných stien pod zemou sa mi chce len plakať. Zrútiť sa k zemi s výkrikom hrôzy.

Zavreli ma sem pred tromi hodinami. Len. A na mňa už lezie taká neskutočná bezmocnosť, že si chcem otrieskať hlavu o stenu.

Chodím dookola, aby som sa nejako upokojila. Miestnosť je bez okien, len s dverami z kovu a malým priezorom.

Ten chlap, ktorý ma podľa jeho slov zachránil, ma zaviedol dole schodmi, následne cez sterilnú chodbu lemovanú okennými stenami, ktoré viedli do laboratórií, až sme sa dostali k ďalšiemu schodisku, ktoré nás zaviedlo na chodbu s kovovými stenami a kopou kovových dvier. On ma sotil do meter krát meter veľkej miestnosti na samom konci chodby.

Odvtedy ani mú, ani bé, len ma tu nechali bez slov. A bez poriadneho vysvetlenia. Ako sa k nim tá nahrávka dostala? Prečo ju zostrihali? A prečo ten chlap tvrdil, že ma zachránil? Jasné, mohol klamať, ale prečo by to robil? Celá situácia mi nedáva zmysel.

Po dlhom čase sa prázdnou chodbou rozoznejú kroky. Čakám, že dvere otvorí Meerová, bolo počuť klopkanie podpätkov, o to viac ma prekvapí, keď dvere otvorí vysoká žena.

Odetá v čiernych saténových nohaviciach a tmavomodrej blúzke. Sivé vlasy, ktoré pri jemnom svetle zvonka pôsobia takmer modro, jej v jemných vlnách padajú na plecia. Pery má krvavočervené, oči sivé ako búrkové mračná. No najväčšiu pozornosť na nej aj tak pútajú dlhé jazvy po celej tvári.

„Ahoj, Ross." Usmeje sa plnými perami a zavrie za sebou dvere.

„Kto ste?"

„Laura Clarksonová," odpovie bez váhania a sadne si na kraj postele, ktorá tu je.

„Prečo ste tu?"

„Mohli by sme si tykať?" zaujíma sa namiesto odpovede, ale prikývnem. Posuniem sa na posteli, aby som od nej bola aspoň troška ďalej.

„Skvelé." Zas sa pousmeje a následne vrhne krátky pohľad do rohu cely, v ktorej je kamera. Následne si trocha vyhrnie rukáv blúzky a poklopká si na malom čiernom náramku. Vyskočia na ňom nejaké číslice, ona rýchlo zadá nejaký kód a následne sa zas pozrie na mňa. Úsmev jej zmizne.

„Teraz je kamera vyradená a Meerová dostane falošné záznamy. Môžeme byť aj úprimní. Som Stephanie Tysonová."

Kdesi v pozadí mysle si na to meno pamätám, akurát si ho neviem k nikomu priradiť. Ale to len do chvíle, kým sa nezadívam na jej krvavočervené pery a jazvy, ktoré majú ešte stále červenkastý nádych, akoby boli čerstvé.

Červená... Stephanie... „Bláznivá Steph?!" vyhŕkne zo mňa skôr, akoby som si stihla zahryznúť do jazyka.

Stephanie prevráti očami. „Dosť hnusné pomenovanie, nemyslíš? Ale áno, som to ja."

„Nemala by si byť mŕtva?"

„To je oficiálna verzia," pripustí, „Ale teraz tu nie som preto, aby sme rozoberali moje úmrtie, či skutočný pôvod. Stačí ti vedieť, že rovnako ako teba, alebo Ria, aj mňa Meerová nepekne podrazila a využila na vlastné účely. Preto ti chcem pomôcť."

„Ako to, že vás sem pustili?"

Jednoducho nad tým mávne rukou. „To je vedľajšie. Ide o to, že Meerová ťa bude chcieť zlomiť. Nedovoľ jej to. Bude ťa chcieť využiť vo vlastný prospech. To jej nedovoľ už dupľom. Vzopri sa jej."