Mutant ✔

XVIII.- Nie priateľský zápas/ROSS

„Ako ti môžem pomôcť?" Ama si sadne oproti mne do kresla. Oddeľuje nás masívny stôl zaprataný tisíckami papierov. Za tých pár dní sa tu toho nakopilo až-až.

„Ja vlastne neviem," rozhodím rukami, „Rio tvrdil, že mi pomôže no potom zmizol. Nie je tu ani Nat, ktorá ide po ňom a popravde ani neviem, kto by nasledoval za Nat."

„A nemala si ty dnes strieľať?" spýta sa ma so smiechom, keď si všimne aký mám bezradný pohľad.

„Mala, ale ako vravím: Nat sa vyparila."

„Fajn, fajn," vzdá sa, „Takže, ako ti môžem pomôcť?" spýta sa ešte raz.

„Ja vlastne netuším," zamrmlem, „Neviem ani to, čo k čomu patrí."

Ama si vojde rukami do vlasov. „Čo keby si s tým počkala na Ria a my by sme si šli zacvičiť? Popravde ja sa do týchto papierovačiek veľmi nevyznám, stačia mi vlastné spisy."

„A kto by mi s tým vedel pomôcť?" nadvihnem obočie.

„Rio," reaguje okamžite a ja si povzdychnem. Po tej našej potýčke naozaj neviem, či s ním budem môcť tento týždeň rátať. Na druhej strane, je to môj podriadený.

„Dobre, tak si poďme zacvičiť."

+++++

Pri vchode do telocvične nás, teda skôr mňa, čaká nemilé prekvapenie. Lose boxuje s Liksom práve na mieste, kde som to ja zvyčajne zvykla robievať s Amou. Skameniem na mieste a zadívam sa na sériu úderov, ktorú si dvaja pätnásťroční vymieňajú. Príde mi neskutočné, že niekto ako oni narába s päsťami dokonalejšie, ako väčšina dospelých v celom meste.

„Zasekla si sa?" zvolá na mňa Ama, ktorá medzitým prešla vyše polovicu vesty k žinenkám.

Dobehnem ju. „Vysvetlila by si mi, v čom spočíva táto vaša mánia, že musíte nonstop do niečoho, alebo niekoho, mlátiť?" nadvihnem obočie a kývnutím hlavy naznačím na Liksa a Lose.

Ama sa krátko zasmeje. „Nejde o mániu, Ross. Ide o to, že sa neustále musíme udržať v dobrej kondícii a naše telo nemôže prestať pracovať. Ak to raz prestane, je asi tisíckrát horšie, dať sa znova do pohybu."

„A čo strieľanie?" Zo strelnice sa i teraz ozývajú zvuky, ako niekto trieska umelohmotné figuríny do hlavy.

„Strieľanie je niečo, čo nemôžeš zanedbať. Okrem toho, keď strieľaš, existuje len terč a pištoľ. Zvyšok sveta sa stáva nedôležitým a všetko, okrem tých dvoch vecí, je úplne zbytočné. Musíš sa sústrediť na vlastnú ruku, ktorá zviera zbraň a na terč, ktorým má preletieť guľka. Je to ako začarovaný kruh, ktorý sa spojí jedinou strelou a ten, kto vystrelí zostane už naveky spojený s tou guľkou, ktorá neminula cieľ."

Dostaneme sa až k dvojici detí, ktorý do seba mlátia, akoby si navzájom pokradli cukríky. Liks zasadí úder do Losinej sánky a tá mu to vráti v podobe päsťovky do tepny. Liks zachrčí ako pokazený stroj a zvezie sa na zem. Na znak toho, že sa vzdáva, zdvihne ruku do vzduchu skôr, ako ho Lose zase tresne. Dievča s ružovými vlasmi pomôže ryšavému chalanovi pozviechať sa zo zeme. Potom ma prebodne nepekným pohľadom jantárových očí.

„Lekcia streľby ťa prestala baviť, pani šéfka?" Na posledné slová priloží tak odporný dôraz, až mi po chrbte prebehnú zimomriavky.

„Nevolaj ma šéfka."

„Tak ako ťa mám volať?" spýta sa ma s okatým záujmom, „Harpya? Ja beriem aj to, len aby ste vedela."