Mutant ✔

XXXVII.- Bež/ROSS

„Ahoj Ross," pozdraví ma Cala, keď vedľa nej prejdem na chodbe budovy SOFT-u. Presne ako som včera večer povedala, dnes som už prišla do práce, aby som presmerovala vlastné myšlienky.

„Ahoj," pousmejem sa na ňu a prejdem pozdĺž chodby do vlastnej kancelárie. S povzdychom sa zvalím na stoličku za stolom až sa stratím za hŕbou papierov, ktoré sa tu počas mojej neprítomnosti nazbierali. A hoci ich Rio už vytriedil, stále je toho tu príliš veľa.

„Stratila si sa medzi papiermi?" spýta sa ma so smiechom Rio, keď otvorí dvere a uvidí tak maximálne vrch mojej hlavy.

„Asi tak. Nebolo by jednoduchšie spáliť ich?" vyprsknem a postavím sa, aby som naňho dovidela.

„Keby to bolo na mne, všetko by letelo von oknom," uškrnie sa a zablýska očami, „Len tomu by sa nikto iný zjavne nepotešil."

„Tak by sa mohlo všetko evidovať aspoň na počítačoch," našpúlim pery, „Nezaberalo by to tu toľko miesta."

„To je z jedného jednoduchého dôvodu, Ross," poznamená Rio a oprie sa o zatvorené dvere, „Ak by sa náhodou niečo stalo a v Kupole by zmizli všetky zdroje elektriny, tak aby nám niečo ostalo."

„Ak Kupola príde o všetky zásoby energie," začnem a obídem stôl, aby som sa za ním nestrácala, „tak papiere a história Ostreľovačov bude to posledné, čo bude každého zaujímať. Vtedy nám pôjde o holý život."

„Ja viem. Ale netreba zabúdať na to, že bez papierov, písmen a kníh, padneme na úroveň pravekých ľudí. Treba myslieť na všetko."

„Ja by som myslela skôr na to, ako zabezpečiť energiu na ďalších sto rokov, nie na to, čo budeme potrebovať, ak k tomu dôjde. Treba hľadať riešenia, nie plán B, ktorý príde do platnosti, keď zlyhá niečo, čomu by sa dalo predísť."

Rio vyvráti dlane dohora. „Ja sa s tebou nehádam, Ross. Len vravím, ako rozmýšľali velitelia, keď toto všetko zaviedli."

+++++

„Meerová sa s tebou chce stretnúť pozajtra o tretej poobede. Vyhovuje ti to?" Rio sa zrazu objaví v otvorených dverách kancelárie s mobilom v rukách.

„Jasné," prikývnem a dopíšem minulo týždenné hlásenia. Celý deň som presedela nad papiermi, no to, že ich počet sa znížil na polovicu, považujem za veľké plus.

Rio sa zase vytratí, no samotou dlho netrpím. Malý Liks s ryšavými vlasmi vojde do kancelárie bez zaklopania a so širokým úsmevom na tvári sa posadí na stoličku oproti mne. „Ahoj," zaškerí sa na mňa.

„Ahoj. Pomôžem ti nejako?" spýtam sa s úsmevom a odtrhnem zrak od papierov.

„Nudím sa. Tak ma sem poslala Ama, aby som ťa odtiahol od papierov a zaviedol dole."

„Na čo?" opýtam sa s prižmúrenými očami.

Liks pokrčí plecami a postaví sa. Vo dverách zastane a počká, kým sa k podobným činom odhodlám aj ja sama. „Nič ti nepovedala?" skúsim to zas, opäť bezvýsledne.

Nasledujem ho prázdnymi chodbami a vonka rýchlo prebehneme cez dážď až do budovy Ostreľovačov. Tam sa Liks strasie ako mokrý pes, chytí ma za ruku a potiahne smerom do útrob budovy.

Telocvičňa je celkovo dosť vyľudnená. Počujem zopár rán zo strelnice, ktoré určite vydáva zbraň Nat. Do boxovacieho vreca búši Alex a Ama sa rozbieha na bežiacej dráhe. Vo vzduchu sa víri prach, na plafóne svietia tlmené svetlá, ktoré občas bliknú a v rohoch miestnosti sú kamery.