Mutant ✔

LI.- Nočná mora/RIO

Hánky obité do krvi, prepotené tričko, fyzická únava. Ani to všetko mi nedokáže priniesť pokoj. Opakovane udieram do boxovacieho vreca v telocvični, no bez výsledku. Za posledných dvadsaťštyri hodín som sa dozvedel viac vecí, než by mi bolo milé. A navyše, ani len jedna z nich nie je príjemná.

Pred očami mám aj po uplynutí dvoch hodín ten sprostý papier, ktorý oficiálne zbavuje Nat akýchkoľvek práv. Vybaviť taký papier je fakticky babračka, ale čo by stálo Natiným rodičom v ceste, keď toto hrá Meerovej do karát?

A čo z toho plynie? Že Nat je až do svojej smrti na všetkých úradoch považovaná za mentálne zaostalého, alebo poprípade, za dieťa. Preto ostane do smrti rodičov zviazaná s nimi, z čoho vyplýva, že sa ich domáceho násilia nikdy nezbaví. Okrem toho, stačí, aby sa jej rodičom niečo znepáčilo a za deň môžu dokážu zbaviť Nat funkcie Ostreľovačky.

„Upokoj sa!" skríkne na mňa zrazu Alex z dvier telocvične, „Rozmlátiš celé vrece!"

„To je jeho úloha, nie? Aby ostalo rozmlátené," odfrknem si a nedbajúc na jeho protesty mlátim ďalej.

„A čo tvoje ruky? Ani tie nemajú lepšiu úlohu?" opýta sa s úškrnom, ale hoci on len žartuje, moja trpezlivosť pretečie.

„Nechaj si tieto reči pre seba, hej? Nikoho iného totiž nezaujímajú," precedím pomedzi zuby a sústredím sa len na vrece. Ak by bolo inak, neručím za to, žeby som Alexovi nestrelil medzi rovné zuby.

„Čo ťa žerie?" Aj napriek tomu, že sa ho snažím ignorovať, si všimnem, ako sa pravým ramenom oprie o stenu a uprie na mňa svoje zelené oči.

Ostanem mlčať a po pár minútach si všimne môj nezáujem. S povzdychom odíde, no nečakám, že sa takmer okamžite zjaví zas, no tentoraz má aj spoločnosť.

Prekvapene pozriem na Ross a takmer zabudnem na boxovacie vrece, ktoré sa vzápätí vráti, a skoro do mňa vrazí celou silou. Len tak-tak sa mi podarí zachytiť ho, no aj tak ma náraz posunie o pár centimetrov dozadu.

„Vidíš?" Nadvihne Alex obočie na Ross, „Vravel som ti to."

„Čo zas krákaš?" zamračím sa nad jeho vyškerenou tvárou a pomaly si odmotám zakrvavenú bandáž z ruky.

„Vravel som Ross, že tu mlátiš vrece, akoby ti od toho závisel život a vôbec ma nepočúvaš, pretože som ti prišiel povedať, že tuto pani šéfka prišla za tebou. No a taktiež som spomenul, že ak za tebou príde ona, tak určite prestaneš a venuješ jej všetku svoju pozornosť," vysvetlí Alex s úsmevom od ucha k uchu a zmizne tak rýchlo, ako sa aj objavil.

„Nemala si byť s otcom?" spýtam sa a podídem k Ross bližšie. Na jej perách sa pohráva jemný úsmev a oči jej odrážajú svetlo z lámp nad našimi hlavami.

„Zobrala som ho domov a po dlhom rozhovore šiel spať s tým, aby som išla vypustiť paru. Tak som tu," odvetí a chrbtom sa oprie o stenu.

„To ste sa už stihli pochytiť?" nadvihnem na ňu pobavene obočie, na čo ona len pretočí očami.

„To nie... len asi bolo vidno, že pri jeho pripomienkach, som mala chuť vraždiť." Na chvíľu sa odmlčí. „Ale čo sa stalo tebe?" Hlavou kývne k mojim rozbitým hánkam.

Jednoucho pokrčím plecami. Aj v prípade, žeby som jej to chcel povedať, by som musel mlčať. „Zlý deň. Alex vravel, že si ma hľadala..." začnem, aby som zmenil tému.

Odfrkne si. „To si trocha prifarbil. Prišla som tak všeobecne, ale on si domyslel svoje."

Ani sa nečudujem. Alex je proste Alex. „Ja si idem radšej obviazať ruky," vyhlásim a prejdem vedľa nej, čím ju nechám samú v telocvični. Dokonca ani Nat nie je v strelnici, no po včerajšku sa tomu ani nečudujem.

Najradšej by som ostal s Ross, aby mi aspoň trocha odviedla myšlienky iným smerom, no každou sekundou, ktorú strávim v jej blízkosti, mám pocit, že jej prezradím všetko. A to si nemôžem dovoliť. Určite nie teraz, keď sa všetko sype na moju hlavu.

V kúpeľmi si zmyjem z rúk zaschnutú krv, pričom si hľadím do vlastných očí, pod ktorými sa mi rysujú tmavé kruhy- jasný dôkaz toho, že posledné noci ledva spím. Vlasy mám ešte strapatejšie, ako zvyčajne a moje obité ruky krásne dotvárajú výraz hodiaci sa zombiemu. Tvár si opláchnem studenou vodou a obväzom si obmotám doráňané ruky. Toto som si mohol naozaj odpustiť.

+++++

„Naozaj by sa s tým nič nedalo urobiť?" pýtam sa dookola, no stále bezvýsledne. Nat sedí v mojej izbe, s tvárou v dlaniach a hlasno ma preklína, len aby som už zavrel moju bezodnú hubu.

„Preboha, Rio," zahriakne ma a konečne sa na mňa pozrie. „Už som ti to povedala asi miliónkrát. Nedá sa s tým nič urobiť a hotovo."

„Ale musia byť nejaké bočné dvere," namietam, „Alebo aspoň možnosť vycúvať."

„Neexistuje nič také a proste sa s tým zmier," odbije ma Nat a vstane z okraja postele. „Ja idem prezrieť ešte tie spisy. Možno som niečo prehliadla."

„Vravela si predsa, že si si to celé už prešla," poznamenám len preto, aby som ju ešte aspoň chvíľu udržal pri sebe. Chcem si byť istý, že ju otec zas nezmláti. Hoci tvrdšiu ranu ako je odobratie jej práv jej nemohli zasadiť.

„Prešla, ale to neznamená, že to tam nie je. R je radiácia, no netuším význam zvyšku. Predpokladám, že to tam niekde naozaj je, avšak naozaj dobre skryté."

„Vieš, kto je to Wooler?" spýtam sa jej zrazu.

„Myslím, že bol pre Meerovú niečo ako pravá ruka, ale vyhodila ho." Mykne plecom. „Prečo?"

„Len som o ňom čosi započul," odvetím neurčito. Je neskutočne ťažké zatajiť niečo ešte aj pred Nat, ale nemôžem jej to povedať. Sľúbil som to Vet.

„Niečo mi tajíš," povie podozrievavo a zdĺhavo si ma premeria, „Myslela som si, že aspoň ty si ku mne úprimný, Rio." Posledné slová vysloví ticho a s bolesťou v hlase, čo ma len usvedčí v tom, že som jej nechtiac ublížil.

+++++

Stojím v obývačke s čiernymi stenami a nábytkom, v krvavých farbách. Malé dievča s červenými vlasmi na mňa upiera vydesené oči podobné búrkovým mrakom. Jej tvár si okamžite priradím k Nat, ale nesedia mi jej vlasy. Ako malá ich mala hnedé ako lieskové oriešky.

Z vrchných častí stien sa začne valiť červená tekutina, ktorá podozrivo pripomína krv. „Všetkých zabiješ," hlesne malá Nat a vedľa nej sa zjavia ďalšie osoby. Malé dievčatko s ryšavými vlasmi a prenikavými zeleno-modrými očami, nízka dievčina s ružovými vlasmi a očami farby jantáru. „Kvôli tebe umieram," vyhlási tá dievčina s ružovými vlasmi.

„Kvôli tebe umriem," podotkne malá obdoba Ross.

„A prečo?" opýtajú sa trojhlasne. Začnú sa ku mne približovať ale ich cestu zahatá postava ženy.

Presne taká, na akú si pamätám. Vlasy, kedysi čierne, má vytiahnuté do svetlej farby, takmer až bielej. Žltú blúzku má zastrčenú za čiernymi nohavicami a na hrudi sa jej tiahne červený fľak od krvi. „Lebo si zbabelec," vyhlási moja mŕtva matka, „Konáš až keď je neskoro."

„Nie..." šepnem. Začnem cúvať a krútiť hlavou, ale čoskoro narazím do ďalšieho človeka.

Meerová na mňa hľadí svojimi kamennými očami a v rukách zviera AP-R zbraň. Jej postava sa razom zmení na môjho otca s fľaškou v ruke a s opileckým dychom. Náhle je z neho neznámy chlap s vlasmi farby medu. V ruke drží rozrobenú zbraň a ja si k jeho postave priradím meno Samuel O'Leander.

Izba sa so mnou začne otáčať a ja padnem na kolená s výkrikom hrôzy. Telá troch dievčat sa zrútia k zemi s guľkami v hlave a zbraň nedrží nik iný, ako Carlota Meerová. A hlaveň jej AP-R zbrane sa razom otočí ku mne.    

Takže...na Ria je toho asi naozaj veľa :D no čo sa čudovať? :D Viem, mnohým som ju sľúbila už včera ale nevydalo... ospravedlňujem sa :D 

Časť venujem  fullmoonshine_ :) dúfam, že sa časť  páčila :D