Mutant ✔

XXXVIII.- AntiR gény/RIO

Úplne sa stratím v jej očiach, v ktorých po dlhých dňoch nastane taký pokoj. Dlhé mihalnice lemujú jej oči tak krásnej farby, akú som ešte v živote nevidel. Tesne pri zreničkách sú úplne zelené, ako tráva pokrytá rosou a prechádzajú do slabučkej modrej tak dokonalo, až farby na istom úseku úplne splynú.

Hľadí na mňa zadýchane a úplne vyčerpane, no s úsmevom na tvári, ktorý ma v momente zahreje pri srdci. Musím rýchlo zažmurkať, aby som odohnal zvláštne myšlienky, no v momente, keď sa na ňu zas plne zadívam, zabudnem aj nato, ako sa volám.

Všetky problémy mi jednoducho vyfučia z hlavy a ja sa cítim neskutočne pokojne. Zabudnem na otca, na Meerovú, jednoducho na všetko, čo moju myseľ donekonečna zamestnáva.

Nakoniec sa premôžem a vytiahnem vlastnú myseľ z tej zvláštnej ilúzie. Prinútim sa posadiť a chrbtom sa oprieť o stenu, podobne ako ostatní. Oči zabodnem do tmavého stropu a pokúšam sa popadnúť dych.

„Ako je vlastne možné, že nás dve kolečká tak unavili?" spýta sa Ross s pohľadom upretým na mňa a ja mám čo robiť, aby som sa v jej pokojnom výraze jednoducho nestratil.

„To je kvôli AntiR génom," odvetím stručne.

„AntiR génom?" zopakuje nechápavo.

„Tak sa volajú špeciálne gény v tele človeka, ktorý je odolný voči radiácii. Tie nám proti nej dodávajú istú imunitu, no a čím vyšší stupeň radiácie máš, tým viac tých génov obsahuje tvoje telo." Trocha ma prekvapí, že o týchto špeciálnych génoch nepočula, alebo ich aspoň nevedela zaradiť. „Kvôli ním vieme vyvinúť väčšiu energiu ako obyčajní ľudia, no rýchlejšie sa nám minie. Ale čím viac máš tých génov, tým si tú chvíľkovú bombu energie dlhšie udržíš. Z náš všetkých by si mala v konečnom dôsledku vydržať najviac, ale na to potrebuješ tréning. Aby si tvoje telo privyklo na tieto podmienky." Nikdy by som si to otvorene nepriznal, no nevýslovne zbožňujem, keď jej niečo môžem vysvetľovať. Vtedy na mňa hľadí svojimi veľkými očami, akoby ani nič iné neexistovalo a vníma len moje slová, do ktorých vkladá toľkú vieru.

„Ty si ako chodiaca encyklopédia, Rio," pretočí očami Alex ale ja sa len zasmejem. Moju momentálnu dobrú náladu by vedelo pokaziť naozaj máločo.

Ama na Alexa zagáni nepríjemným pohľadom a jemne ho tresne po hlave. „Prečo sa musíš stále do niekoho navážať?"

„Bez toho by to bolo nudné," zazubí sa Alex a pravou rukou si prehrabne gaštanové vlasy.

Liks, ktorý sa stále vyvaľuje na podlahe sa začne smiať a my sa k nemu pridáme. Takáto uvoľnená nálada tu nevládla už dlho a ja si hodlám užiť každú jednu sekundu.

Dvere strelnice, ktorá je presne oproti nám, sa otvoria a Nat si nás premeria prekvapeným, možno trocha rozladeným pohľadom, čo ma ešte viac rozosmeje. „Vy ste si niečo dali?" nadvihne obočie a pomalým krokom sa vyberie k nám.

„Nat, uvoľni sa trocha," povie Alex s úsmevom a vyškrabe sa na nohy. Bez všetkého sa rozbehne smerom k Nat a chystá sa ju schmatnúť za zápästie ale ona sa rýchlim pohybom uhne a keď vedľa nej prefrčí, ešte ho aj postrčí. Alex sa zatacká a tvárou skoro kvacne na zem, na čo vybuchnem rehotom, až sa musím chytiť za brucho. Dokonca aj Nat sa uškrnie. Kde sú tie chvíle, kedy sme podobne blbli každý deň?

Alex sa urazene vráti k nám a naoko naštvane si založí ruky na hrudi. „Čo sa smejete?" Oduje spodnú peru, aby bol jeho pohľad vierohodnejší, no ako sa mu pritom nakrčia lícne svaly ma znova prinúti zasmiať sa.

Ross len so smiechom pokrúti hlavou a pozdĺž steny sa vytiahne do stoja. Rukami sa oprie o kolená s nemiznúcim úsmevom sa na mňa zadíva. Jej žiarivé oči mi rozbúchajú srdce, čo si ale neviem vysvetliť, tak sa to rozhodnem jednoducho ignorovať.