Mutant ✔

XLIV.- Krv/RIO

Prvé minúty ticha beriem ešte v pokoji. Predsa, určite sa len schovala. No keď mi Nat neodpovedá ani po piatich minútach úpenlivých prosieb, začne sa ma zmocňovať panika. Ignorovanie z jej strany nie je nič výnimočné, no ak ide do tuhého, nikdy nikoho nenechá na ihlách.

Po ďalších minútach sa musím postaviť na nohy a začať chodiť dookola, aby som sa aspoň z časti upokojil. Ale nijako výrazne to nepomáha.

Po dvadsiatich minútach mlčania z jej strany mám chuť vyskočiť z vrchného poschodia, len aby som sa zbavil tej nesmiernej neistoty. Preklínam samého seba, že som jej dovolil ísť tam namiesto mňa. Prečo som ju do toho musel namočiť? Na nej mi záleží oveľa viac ako na otcovi. Ona pri mne stála vždy.

„Rio?" Keď za sebou začujem dievčenský hlas, bleskovo sa zvrtnem na päte no ako náhle sa moje oči stretnú s prenikavým pohľadom Vet, moja nálada klesne zas na bod mrazu. Ak nie nižšie.

„Deje sa niečo?" spýtam sa nasršene. Jednoducho sa nedokážem ovládnuť. Nervy mám na prasknutie.

„Lose," povie bez všetkého a ja si konečne všimnem to, čo som vplyvom nejakej vyššej sily prehliadol. Ruky aj žlté tielko má presiaknuté krvou.

„Čo sa stalo?" vychrlím a bleskovo sa k nej premiestnim.

Bez slov vyjde a náhlivo sa vyberie po chodbách SOFT-u. Lebo toto je to posledné, čo mi chýbalo. Nejaké zranenie.

Vet ma bleskovo prevedie chodbami a nakoniec vojdeme do Losinej kancelárie. Mladé dievča leží na sedačke v rohu. Na ružovom tričku má o niekoľko odtieňov tmavší fľak. S ubolenou grimasou na nás pozrie, no to čo ma dorazí, sú jej vydesené oči.

„Čo sa tu stalo?" opýtam sa zas na tú istú otázku, ako pred chvíľou, no odpovede sa zas nedočkám. „Dopekla, Vet! Hovor so mnou!"

Vykoľajene na mňa pozrie a ohryzok jej poskočí dole tesne pred tým, než sa odhodlá prehovoriť. „Ja netuším, Rio. Prišla som sem a už tu takto bola." Pristúpi k mladému dievčaťu a odhrnie jej prameň ružových vlasí z očí.

„Vezmeme ju do nemocnice," vyhlásim po kratšej odmlke bojujúc sám so sebou. Potrebuje ma predsa aj Nat. Nemôžem ju nechať v štichu. Na druhej strane, Lose je nepekne zranená a Vet zase taká vyklepaná, že s najväčšou pravdepodobnosťou by sa zviezla do prvého jarku, ktorý má po ceste.

„Otváraš dvere," prikážem vysokej blondínke a opatrne zasuniem ruky pod Lose. Jej viečka sa pomaly zatvárajú no bolestivo zastoná, keď ňou čo i o milimeter pohnem. „Ostaň so mnou, áno?" prihovorím sa Lose v mojej náruči, pričom sa s ňou opatrne vyberiem po prázdych chodbách večernej budovy.

Opatrne pokýva hlavou na znak súhlasu a v ruke mi zovrie koniec rukáva. „Pozeraj sa mi do očí," poradím jej keď zbadám, že aj napriek všetkej svojej snahe udržať otvorené oči, sa jej viečka ťahajú dole ako závesy so závažím.

„Sadaj dozadu," prikážem Vet a ona v okamihu zaujme zadné sedadlo. Lose položím hlavu do jej lona a opatrne usalaším aj zvyšok jej tela. „Prihováraj sa jej. Nesmie zaspať! A tlač jej na ranu, aby nestratila ešte viac krvi."

Vet vydesene prikývne a ja z vrecka vylovím mobil. Šoférovať s mobilom sa vraj neoplatí, no o siedmej večer, počas daždivých dní, sú ulice Kupoly prázdnejšie ako púšť ďaleko za hranicami.

„Mohol by som ťa požiadať o láskavosť?" vychrlím okamžite, ako na druhej strane zdvihnú.

„O čo ide?"

„Je tvoja matka v nemocnici?"

„Nie... prečo?"

„To je nadlho," odbijem Alexa na druhej strane linky. „Nevieš, kto by tam mohol byť?"

„Niekoho by som vedel," poznamená po chvíli. „Mladá ale veľmi šikovná."

„Už mi len povedz jej meno!"

„Yan Meinoirová. Ale vysvetli mi, o čo ide."

„Až keď sa tam dostanem. Ďakujem." Tými slovami aj zložím. Takýmto úsilím so mohol volať aj Ross, nech mi zabezpečí, aby som sa k nej hneď dostal. Samozrejme, keby jej Nat nepotiahla mobil.

Teraz mi príde ako nesmierne šťastie, že som si od nej minule vypýtal číslo, aby mi dalo vedieť, ak by sa niečo stalo s Rossiným otcom. „Ehm, Yan?" ozvem sa mierne rozpačito. Neviem, z toho dievčaťa sa cítim od prvej chvíli nesvoj. Stále sa zdá, akoby bola nad vecou a to je trocha desivé. Aspoň pre mňa. „To som ja, Rio. Neviem, či si ma pamätáš..."

„Jasné, že pamätám," umlčí ma jednoducho. „Deje sa niečo?"

„Moja kamarátka sa zranila. Chcel som len..."

„Dones ju sem čo najrýchlejšie," preruší ma, a v tom momente položí telefón. Ako som vravel, tá ženská je zvláštna.

„Ako povieš," zamrmlem si sám pre seba a ešte dupnem na plyn.

+++++

„Čo sa s ňou stalo?" spýta sa ma Yan, po dobrej hodine. Lose mala na boku otvorenú ranu a museli ju napchať nejakými narkotikami, aby ju zbavili bolesti pokým tú ranu zašijú a vyčistia. Počas toho celého som mal sto chutí vypadnúť a ísť hľadať Nat, nech je už kdekoľvek. Tu už potrebný nie som, neviem im pomôcť, kým Nat možno áno. Možno.

„Ja neviem. Prišla ma zavolať Vet- tá blondínka, s ktorou som ju doniesol- ale ona ju už vraj našla v takomto stave na gauči." Nechám moje slová doznieť v tichu prázdnej čakárne. „Dá sa do poriadku, že?"

„Neviem," prizná sa čiernovláska so smutným úsmevom a položí mi ruku na plece, „Stratila veľa krvi a tá rana bola dosť hlboká. Našťastie však nepoškodila žiadne orgány."

Pohľad sklopím k zemi a hryznem si do pery, no potom sa mi rozvibruje mobil vo vrecku. Kameň veľký ako celá Zem, mi padne zo srdca, keď na displeji uvidím meno Nat. Vyslobodím sa zo zovretia Yan, ktorá sa v zakrvavenom plášti vyberie späť do ambulancie.

„Do riti, Rio!" zavrčí na mňa okamžite, „Kde si?!"

„V nemocnici," poviem potichu a ťažkopádne sa posadím na jednu stoličku.

„Čo sa stalo?" spýta sa už pokojnejšie so značne prívetivejším tónom.

„Ja neviem. Lose sa zranila a museli ju operovať," vydýchnem, „Všetko v poriadku?"

„To by som tak úplne nepovedala, ale ja som celá," odvetí po chvíli. „Zajtra sa porozprávame. Teraz idem domov, Rio. Mám dosť."

„To ani nevrav." Rozospato si pretriem oči a zadívam sa na bielu stenu oproti. „Dobrú noc, Nat."

„Hlavne choď domov aj ty, Rio," prihovorí sa mi ešte chlácholivo a ja sa pousmejem. V týchto chvíľach akoby to ani nebola tá Nat, ktorá len vrčí na každého, kto jej príde do cesty. „Zajtra budeš nepoužiteľný, ak sa nevyspíš. Ross ťa už aj tak hľadala celý deň."

„Na čo?" zvraštím obočie, no na druhej strane mi lichotí, že ma hľadala.

„Hlavne kvôli papierom," odpovie škodoradostne a bez všetkého ďalšieho zloží mobil.

Čo sa s ňou asi stalo? XO Máte nejaké nápady? :DD