Mutant ✔

XIV.- Vrah/RIO

Čas sa spomalí. Veľakrát som strieľal AP-R zbraňou ale ani raz, to nebol živý terč. Guľka naplnená radiáciou sa odpúta od zbrane. Vydá pri tom menší šok, z ktorého sa mi napnú svaly.

Očami vidím dráhu guľky, ktorá za sebou ťahá nenápadnú sivú čiaru. A vidím aj to, ako sa Mutant bleskovo pohne. Guľka minie jeho hrdlo len o pár milimetrov. Zavrčí mojim smerom a mne hodnú chvíľu trvá, kým sa nadýchnem. Aspoň v tej situácii to vyzerá ako večnosť.

To stvorenie, ktoré má za predkov ľudí, vyrazí proti mne. Edovo nehybné telo preskočí a za sekundu je vzdialený len na pár krokov. Vystrelím znova, tentoraz bez mierenia a guľka sa zaryje do pokožky na jeho ruke.

Zreničky sa mu rozšíria a zaplnia celé oči. Hrdelne zavrčí a jedným dlhým skokom sa dostane ešte bližšie. Zdvihne sa na zadné nohy a ja zas vystrelím. Guľka prejde jeho svalstvom na ruke ako maslom a vyletí na druhej strane. Ak to rýchlo neskončím, budem to ja, kto umrie.

Mutant sa tackavo vyberie ku mne, na rovnú chôdzu očividne nie je zvyknutý. Na celom tele sa mu napínajú mohutné svaly a treťou rukou, ktorá mu vychádza z chrbtice, si šmátra v prvej rane až kým nevytiahne guľku. Celé mu to netrvá ani sekundu.

Rozbehne sa ku mne a ja opakovane stlačím spúšť. Raz, dvakrát. A aj tretíkrát. Mutant sa ku mne načiahne aj napriek rádioaktívnym nábojom v tele a dlhé polámané nechty zaborí do môjho ochranného odevu na ramenách. Z úst sa mi vyderie výkrik i napriek tomu, že nič necítim. Je to čistá hrôza sformovaná v celom mojom tele.

Mutant ma pevne drží za ramená a ja sa nedokážem pohnúť. Neviem ani vystreliť, náboje v zásobníku sa mi minuli, ďalšie mám len vo vreckách na odeve. Stojím tam, Mutant zarýva svoje pazúry do rukáva oblečenia, jeho dych zaparí sklo mojej masky.

Celé to netrvá dlho, možno pár sekúnd, no prežívam to ako večnosť. Vidím len tie čierne oči na bielej pokožke, ktoré postupne miznú za oparom jeho dychu. A všimnem si aj to, že svojim posledným výdychom zo seba vypustí všetko. Potom padne.

Pritom so sebou stiahne aj mňa, keďže nechty má stále tuho zaborené v mojich rukávoch. Padnem naňho tvárou. Na mojej maske ostane krvavý fľak od rany na jeho hrudníku.

Odkotúľam sa z neho a chrbtom dopadnem do hliny. Až v tej chvíli si uvedomím, že ešte stále prší a nado mnou križujú blesky. Ale vietor je pomerne krotký. Moje srdce búcha ako šialené. mám pocit, že tých pár šialených sekúnd sa vôbec nepohlo a teraz sa to snaží dohnať.

Weissová, dopne mi zrazu a ja sa vymrští do vzduchu. Ed leží na zemi no nie som si úplne istý tým, či dýcha. Ale čo Weissová? Bojovala s Mutantom a ten ju vymrštil do vzduchu. Vtedy som nevidel, kam dopadla kvôli hustému dažďu, ale ten sa už relatívne preriedil. A tak zbadám nejasnú líniu ľudského tela.

Zdvihnem sa zo zeme, pričom odmietam pozrieť na telo mŕtveho Mutanta. Prejdem k Edovi. Na krku mu nahmatám tepnu a skontrolujem nejasný pulz. Potom ho zdvihnem a jeho ruku si prehodím cez rameno.

Dotackám sa ku Weissovej. Pozdĺž odhalených ramien ma páli rádioaktívny vzduch a dažďové kvapky na pokožke zanechávajú červené bodky.

Eda opriem o stenu Kupoly a skloním sa k Weissovej. Jej tvár je červená, zrejme si stihla strhnúť masku. Ochranné oblečenie má roztrhané a na jej tele sa tiahnu krvavé škrabance. Pri tom pohľade mi bolesť zovrie hrdlo. Weissová zaklipká viečkami.

„Rio..." vyderie sa z jej hrdla zachrípnuto. Dvihne ruku ku mne, akoby ma chcela chytiť, no nevládze ju udržať vo vzduchu. Jej dlaň zovriem vo svojej.